AutorLk 13,22-30
Úvod do liturgie
Dnes slávime 21. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V dnešnom evanjeliu zaznie otázka, či bude málo alebo veľa spasených, teda spravodlivých pred Bohom. Ježiš odpovedá, že to nebude ľahké, ale zároveň odmietol predstavu, že bezproblémovo budú spasení tí, čo patria medzi formálne pravoverných. O Božej otvorenosti voči cudzincom a pohanom čítame dnes aj z textu Starého zákona, ktorý vznikol asi 500 rokov pred Kristom. V dnešnom úryvku z Listu Hebrejom zaznie vyjadrenie, že „koho Pán miluje, toho tresce“. Autor chcel povedať, že Ježiš si prežil utrpenie, lebo chcel vo všetkom zdieľať náš ľudský osud. Boh však nechce, aby sme trpeli, je len dôležité, aby sme sa nebáli skúšok a overili svoju vernosť aj v utrpení.
Homília
Za minulého režimu, pred rokom 1990, organizovali sa na 1. mája veľké podujatia vo forme masových pochodov. Na tieto pochody nestačilo pozerať sa z okna, politicky žiadúce bolo pochodovať priamo na ulici. V tej dobe vznikla vtipná hláška: „Ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku.“ Myslené bolo: Nestačí byť divákom, potrebné je byť účastníkom. Staré časy minulého režimu dávno pominuli, ale tá zásada – nebyť iba divákom – má všeobecnú platnosť.
Na dnešnú nedeľu cirkev vybrala ako čítanie z evanjelia úryvok z 13. kap. podľa Lukáša. Čítanie začína otázkou, či bude málo spasených. Ježiš na túto otázku priamo neodpovedá, nevraví ani áno, ani nie. Ale upozorňuje, že vojsť nebude jednoduché. Dokonca, sklamaní budú aj tí ľudia, ktorí sa cítia byť „za vodou“, teda tí, čo sa cítia byť poistení pred ľudskými aj božskými súdmi. Ježiš pre týchto sebaistých ohlasuje veľké rozčarovanie. Čosi ako pas do neba vám nestačí. Dovnútra sa dostanú aj ľudia bez pasu, zo severu i juhu, zo západu i východu. Dôležité je nepáchať neprávosť.
Pre porozumenie textu treba sa vcítiť do zmýšľania ľudí okolo Ježiša. To okolie okrem jeho najbližších priateľov tvorili veriaci Židia, nábožní farizeji a úradní zástupcovia synagóg, ako bol istý muž, o ktorom sa píše pár riadkov vyššie nad dnešným úryvkom z Lukášovho evanjelia. Tam sa dočítame, že Ježiš práve v sobotu uzdravil po dlhé roky ochrnutú ženu. A tomu úradníkovi zo synagógy bolo hneď jasné, že je to nesprávne. Ježišovi to uzdravenie vyčítal, lebo bola sobota – ťažko je nám to pochopiť, ale to uzdravenie v sobotu pokladal zo strany Ježiša za hriešnu prácu, ktorá sa v sobotu nesmie robiť –, a nemeškal všetkých prítomných aj poučiť: „Je šesť pracovných dní, vtedy prichádzajte a dávajte sa uzdravovať, nie v sobotu!“
Uctiť si sviatočný deň a dožičiť si oddych, nechať si čas na premýšľanie, pokoj, modlitbu, blízkych, a nekrútiť sa stále v unavujúcej práci, je určite múdre a potrebné. Náboženstvá pestujú túto múdru zásadu na rozdiel od konzumnej kapitalistickej spoločnosti, ktorá by najradšej od polnoci do polnoci ponúkala otvorené obchody a priestory zábavy. Problém náboženstiev je, ak sú zásady chápané len formálne. Zasvätiť formálne židovskú sobotu, kresťanskú nedeľu či islamský piatok nie je až taký problém. Z formálneho hľadiska sa ľahko určí, čo sa patrí a čo nie. Dôležitý je však obsah, ktorý tvorí osobný postoj a z neho plynúce skutky. Ježiš spomenul Židom ich uctievaných prorokov a praotcov a k nim pričlenil ľudí zo všetkých končín sveta, ktorí sa s tými svätými mužmi budú hostiť v Božom kráľovstve, ak pochopili a žili obsah svätých predpisov, hoci ich formálne znenie nepoznali. Ľudí, čo sviatočné dni zachovávali, chodili do kostola, plnili si náboženské povinnosti, ale zostali len pri ich formálnom žití, tých však Ježiš musel zaradiť iba medzi divákov, ktorí obsah svojho náboženstva nepochopili, a preto sa ani nestali jeho skutočnými účastníkmi. Presne tak, ako boli kedysi iba divákmi ľudia na 1. mája – a to nielen na chodníkoch, ale aj v uliciach – ak to robili bez motivácie a bez túžby obetovať sa za lepší svet.
Pochody 1. mája vznikli koncom 19. stor. na pamiatku masových demonštrácií v USA, keď robotníci pochodovali za spravodlivejšie pracovné podmienky. Centrom nepokojov bolo Chicago, kde zasiahla polícia a niekoľko robotníkov aj zastrelila. Koľko ľudí pred rokom 1990 však na našich uliciach pochodovalo za lepší svet a koľkí sa boli ochotní pre taký svet aj obetovať? Svätenie soboty medzi Židmi vzniklo na poďakovanie za dar stvorenia a na pamiatku vyslobodenia z egyptského otroctva. V knihe Deuteronómium čítame: „Zachovávaj sobotňajší deň, aby si ho zasvätil, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh. Šesť dní budeš pracovať.., ale siedmy deň je sobota pre Pána, tvojho Boha; vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani slúžka, ani tvoj vôl, ani osol, ani nijaký tvoj dobytok, ba ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach… Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ… Preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovať sobotňajší deň“ (Dt 5, 12-15).
Čo o tomto zachovaní soboty vedel úradník zo synagógy, ktorý sa rozčúlil nad Ježišovým konaním? Formálne vedel všetko, obsahovo nič. Ježiš naopak vedel, že na slávu Boha a pre dobro človeka treba uzdraviť chromú ženu práve v deň sobotný – lebo Pán ťa z otroctva oslobodil a chce ťa aj dnes oslobodzovať. Z tohto Ježišovho postoja a konania vzniklo jeho nasledovanie, pochod za Ježišom a s ním. Nebuďme na tom pochode iba divákmi, učme sa byť jeho skutočnými aktérmi, konateľmi na Božiu slávu a uzdravenie ľudí dnešného sveta!