AutorJn 2,1-11
Úvod do liturgie
Dnes slávime 2. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Čítania zo Sv. písma začínajú poetickými slovami proroka. Ľudí v Jeruzaleme a Judsku prirovnal žene, ktorá sa cíti opustená a nemilovaná, a povzbudzoval ich, že budú ako krásna nevesta. Tým chcel povedať: Ľud získa sebadôveru z vedomia, že Boh ho neopustil, že Bohu na ňom veľmi záleží. S textom proroka súvisí rozprávanie dnešného evanjelia. Ježiš príde na svadbu a pre hostí zabezpečí dobré víno. Víno je vo Sv. písme znamením radosti Božieho kráľovstva. Ježiš premenením vody na víno zjavuje Božiu slávu. V druhom čítaní spomína apoštol Pavol rozličné dary alebo prejavy Ducha medzi kresťanmi. Pripomína, že každý dar, každá schopnosť, ktorú máme, má slúžiť na spoločný úžitok.
Homília
Evanjelium dnešnej nedele patrí medzi biblické texty, ktoré sa odporúča čítať pri slávení sobáša. Nespomínam si, žeby som to niekedy využil. Ľudia na sobášoch sú rôzni, väčšina asi do kostola veľmi nechodí. Čo si tak pomyslia, keď počujú čítať o premenení vody na víno? Niektorí majú dôvod na vtipkovanie: Pán farár, vy také niečo viete urobiť? Takže pri sobášoch nečítavam tento príbeh o svadbe v Káne Galilejskej, lebo si vyžaduje náročnejšie vysvetlenie a slávenie sobáša nie je k tomu najvhodnejšia príležitosť.
My dnes takú príležitosť máme. Z dnešného úryvku evanjelia si všimnime záverečné vety: „Toto urobil Ježiš ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu“ (Jn 2,11). Cez Vianoce, keď sme čítali z Jánovho evanjelia, sme si povedali, že toto evanjelium ešte viac ako ostatné tri evanjeliá nie je historickým záznamom Ježišovho života, ale je svedectvom viery. Je svedectvom viery a pozývaním k viere, že Ježiš Nazaretský je zjavením Boha na zemi. Teda, že Boh v Ježišovi vstúpil do našej pozemskosti a ľudskosti, vošiel do nej až po jej najkrajnejšiu hranicu, ktorou je smrť. Zdieľaním našej ľudskosti ju premenil. Biedu a smrteľnosť našej ľudskosti premenil na radosť a slávu.
O akej radosti, o akej sláve však hovoríme? Ak si chceme odpovedať na túto otázku, odpovedzme si najprv, čo znamená v reči evanjelia premena vody na víno. Môžeme to porozumieť pozorným čítaním príbehu o premenení. Keď matka Mária upozorní Ježiša, že svadobní hostia nemajú víno, Ježiš najprv reaguje odmietavo: „Ešte neprišla moja hodina.“ Potom sa spomína šesť kamenných nádob, každá s obsahom asi 100 litrov. V texte sa pripomenie, že boli pripravené na obradné židovské očisťovanie. Ježiš ich kázal naplniť vodou, potom z nej nabrať a dať na ochutnanie. Pri ochutnávke sa odrazu objavilo najlepšie víno.
O akej premene sa tu rozpráva? Spomína sa Ježišova hodina. Podľa Jánovho evanjelia myslí sa tým hodina Ježišovej smrti. V 17. kap. tohto evanjelia čítame, ako sa Ježiš modlí: „Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba“ (Jn 17,1). Hodina jeho smrti je v poňatí Jánovho evanjelia hodinou dosvedčenia Ježišovej vernosti a lásky voči Bohu i svetu. Vyzdvihnutie na kríž nie je prejavom porážky, ale víťazstva. Zjavením Božej slávy. V rozprávaní o svadbe Ježiš najprv odmietne, že zabezpečí hosťom víno, lebo nenastala jeho hodina. Ale potom prikáže použiť nádoby, ktoré tam boli na obradné účely židovského náboženstva. Toto nie je rozprávanie o začarovaní vody! Toto je rozprávanie o nahradení Starého zákona zákonom Novým, o nahradení židovských očisťovacích obradov osobným vzťahom k Bohu, o nahradení náboženstva ako povinnosti náboženstvom ako prežívaním radosti. A napokon je to o premene našej ľudskej existencie.
Ak sa niekedy (v mene náboženstva!) hovorilo o ľudskom živote ako ceste slzavým údolím a o našej smrteľnosti ako treste za hriech, tak vďaka Ježišovi sme získali nové poznanie a nové prežívanie. Život zostáva často aj ťažký, ale s Ježišom je predovšetkým krásny. A smrť zostáva veľkou bolesťou, ale s Ježišom je predovšetkým prechodom do večne prežívanej lásky. To, o čo ide v rozprávaní o Ježišovej účasti na svadbe v Káne, je v ostatných evanjeliách vyjadrené rozprávaním o Ježišovej účasti na mnohých hostinách s obyčajnými ľuďmi, s bežnými hriešnikmi. A tiež nie je náhoda, že Ježiš vo svojich podobenstvách prirovnával Božie kráľovstvo najčastejšie ku svadobnej hostine.
Ako sa dívame na svoj život? Pri vedomí toho množstva zlého vo svete možno až tak necítime radosť, ale skôr smútok i hnev. Kto však naozaj nadviazal priateľstvo s Ježišom, nemôže v sebe nosiť hnev a smútok, nemôže šíriť strach a súd, ale radosť. Ona je poznávacím znamením spojenectva s Ježišom, ako tým znamením bolo víno na svadbe. Včera vo Viedni, v katedrále sv. Štefana, slávil kardinál Christoph Schönborn svoju poslednú omšu v úrade arcibiskupa. Kostol bol plný, vládla tam radostná atmosféra, medzi prítomnými biskupmi a kňazmi boli ostatní ľudia, ženy a muži, zaradení ako rovnocenní. Na konci omše mal rakúsky prezident peknú priateľskú reč. Kardinál Schönborn vo svojom príhovore spomenul, že v dnešnom svete je veľa zlého, a mnohí ľudia si kladú otázku: Kde je v tom všetkom Boh? Odpovedal asi v tom zmysle: Je v srdciach a konaní ľudí, čo majú v sebe Wohlwollen – dobroprajnosť, žičlivosť. A že to je jeho veľké želanie, aby sme pestovali v sebe túto dobroprajnosť.
Takže nemodlíme sa za to, aby sme vodu začarovali na víno. Modlíme sa, aby sme nechali Ježišovi premeniť seba. Nech nás ako jeho priateľov spozná dnešný svet chaosu a zloby podľa nášho pokoja, našej radosti, našej dobroprajnosti!