AutorLk 3,1-6
Úvod do liturgie
Dnes slávime 2. adventnú nedeľu. V prvom čítaní zo Starého zákona sa prorok prihovára k mestu Jeruzalemu, ktorý bol spustošený, ako k živej osobe, ktorá smúti za stratenými deťmi. Nešťastie však prorok nevidí ako definitívne. Povzbudzuje ľud, aby sa rozhliadol a uvidel prichádzajúcu spásu. V druhom čítaní píše apoštol Pavol kresťanom v meste Filipy. Založil tam kresťanskú obec, ktorá mu robila veľkú radosť. Povzbudzuje ich, aby vytrvali v láske a správnom chápaní viery. V evanjeliu sa dnes spomína vystúpenie Jána Krstiteľa. Ján nadväzoval na dávnejších prorokov a podobne ako oni vyzýval na urovnanie cesty Pánovi: Boh prichádza do nášho života a našou úlohou je pripraviť mu cestu.
Homília
Každé obdobie roka má niečo typické, čo vytvára jeho atmosféru. Naši starí rodičia chodili v advente asi viac do kostola, ako sa chodí dnes, ale tiež mali svoje zábavky. Stretávali sa často po večeroch na susedskú výpomoc i pobavenie. V súčasnosti sa pre advent stali typickými podujatia, ktoré sa nazývajú adventné alebo vianočné trhy. Včera som sa z jednej rozhlasovej relácie dozvedel, že za najlepší adventný trh v Európe sa pokladá trh v Budapešti pred chrámom sv. Štefana. Premýšľal som, prečo je taký obľúbený, ale z relácie som sa dozvedel len to, že ľuďom chutia maďarské jedlá a že je tam dobrá atmosféra.
Keď prídeme v advente do kostola, počúvame o inej ceste ako do práce, do školy alebo za nejakou predvianočnou zábavou. Hlas Jána Krstiteľa nás vyzýva, aby sme pripravili cestu Pánovi. Prípravu cesty opísal obrazmi, ktoré prevzal od dávnejších prorokov. Môžeme si to predstaviť ako stavbu autostrády: cesty sa vyrovnajú, doliny preklenú, kopce znížia alebo prekopú. Na záver Ján povedal: „Každé telo uvidí Božiu spásu.“ Každý človek spozná svoje šťastie, zažije záchranu z toho, čím trpí, čo ho bolí.
Ak pozorne vnímame Jánovo posolstvo, vidíme, že Ján si bol istý, že Boh zachraňujúco zasiahne do našich životov. Od ľudí nezávisí jeho príchod. Od nás ale závisí čas jeho príchodu. Či skôr alebo neskôr. Boží príchod nie je osud. Boží príchod – to sú dejiny, udalosti nášho spoločenského i súkromného života, ktoré Boh tvorí spolu s nami. Čo podľa Jána máme urobiť, aby sme urýchlili Boží príchod? Jeho odpoveď znela: Máme prijať krst pokánia na odpustenie hriechov.
Keď o výzve evanjelia premýšľame, máme niekoľko otázok. My, čo sme v kostole, sme asi veriaci, ale neviem, kto sa prihlási, že čaká na Božiu spásu. Možno poznáme príslovie: „Keď je núdza najvyššia, pomoc Božia najbližšia.“ Problém je v tom, že kým je človek zdravý, úspešný, o Božej pomoci nemusí uvažovať, spolieha sa na seba. Toto sústredenie na seba býva často sprevádzané značným stupňom hluchoty a slepoty voči biede okolitého sveta. Inak by človek nemohol spokojne užívať svoje šťastie. Takže, aby sme zatúžili po Božej spáse, najprv si to žiada precítenie biedy sveta i biedy vlastnej. Nie nadarmo Ján vyzýval k prijatiu krstu na odpustenie hriechov. Na aké hriechy myslel? Asi mu nešlo len o tie známe hriechy, ktoré vieme pomenovať podľa modlitebnej knižky. Viac myslel na základný problém: Či čakám svoje šťastie, svoju spásu sám od seba, od vecí tohto sveta, a to stále v tom uzavretí sa do seba samého, alebo od Boha? V hebrejčine slovo hrešiť dá sa prekladať ako minúť terč, netrafiť cieľ. Poznáme to zo streleckých pretekov na lyžiach, ako po istom úseku trate majú strieľať na terče, a vždy, keď netrafia, vybieli sa terčík a nasleduje trestné kolo navyše.
Ľudia, ktorí prichádzali za Jánom Krstiteľom a neskôr za Ježišom, asi už vedeli, že sa viackrát minuli cieľa a že svoju spásu nemôžu čakať od seba ani od mocipánov sveta. Ako je to s nami, aké sú naše ciele, s ktorými by sme sa nemali minúť? Áno, najmä, keď sme mladí, chceme mať (ako sa vraví) čosi zo života. Ale, naozaj, nech to nie je program, v ktorom si budeme zakladať sami na sebe a v ktorom sa uzavrieme pred vnímaním problémov okolitého sveta! Za najdôležitejšie pokladám, aby sme zostali vnímaví, citliví na podnety, ktoré nám život prináša. Ako som povedal: Boh nie je osud, ktorý na nás sadne a odrovná nás. Boh s nami tvorí dejiny, udalosti nášho súkromného i spoločenského života.
V českých katolíckych novinách som čítal zaujímavý rozhovor s pani Zdenkou Marsínovou. Má 91 rokov. Rodičia ju nedali pokrstiť. V detstve žila v Ostrave, do kostola chodila s kamarátkou. Venovali sa im tam rehoľné sestry a ona sa tam cítila dobre. V roku 1951 vstúpila do armády a prešla výcvikom na vojenského pilota. Slová „Pane, Bože, pomôž,“ sa v nej prvý raz ozvali v jednej krajnej situácii, keď jej hrozila havária. Neskôr pracovala ako dispečerka. Dcéra sa jej narodila ako slobodnej matke, muž ju opustil. V roku 1970 po previerkach v armáde, keď povedala, že nesúhlasí s príchodom vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR, ju vylúčili zo strany aj z armády. Jej dcéra, keď dospievala, začala chodiť v Prahe do kostola a dala sa pokrstiť. O krste premýšľala aj Zdenka. Hovorí: „Od odchodu z armády som svoj život mala postavený na svojej vôli a zodpovednosti. Nevedela som, že Boh je nad všetkým mojím konaním a rozhodovaním. Ale on na mňa trpezlivo čakal. Dal mi slobodnú vôľu a videl moje blúdenie, bolesti i pády. Potom v ňom stanovenom čase použil moju dcéru ako prostriedok k obráteniu. Priviedol ma ku krstu, k cieľu, ktorý bol zároveň začiatkom života s ním.“ Dnes pani Zdenka povie: „Boh pomáha a chráni vnuknutím, navedením na správny smer. Hovorím tomu ,Božie šípkyʽ. Musím ale aktívne konať ja s ním, s dôverou v neho.“ (KT, 49/2024, Potřebovala jsem rozepnout křídla, 13.)
Ako prežívame svoj advent, svoje dni a roky? Boh nám dáva podnety cez všetky udalosti súkromného i spoločenského života. Niečo cez kostol, niečo možno aj cez tie adventné trhy, ale celkom určite cez naše blúdenia, bolesti a pády. Buďme voči nim pozorní. Nechajme sa prekvapiť, až kam nás tie podnety, Božie šípky, privedú!