AutorLk 11,1-13
Úvod do liturgie
Dnes slávime 17. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Zo Starého zákona čítame zaujímavé rozprávanie o Abrahámovi, ktorý prosí Boha za hriešne mestá Sodomu a Gomoru. Boha netreba prehovárať, ale určite je potrebné porozumieť si s ním, naladiť sa na jeho vôľu. Z evanjelia dnes čítame, ako nás Ježiš učí modliť sa. Sme uisťovaní, že naše prosby budú vypočuté. Otázka na nás je, či sa chceme dobre modliť a či vôbec vieme, o čo máme prosiť. V druhom čítaní hovorí apoštol Pavol obrazne o našej viere a našom krste ako o pochovaní a vzkriesení s Kristom. Pavol chce povedať, že kto naozaj v Krista uveril, ten skončil so starým životom. V tom zmysle teda zomrel, bol obnovený a začal nanovo. Dnešná nedeľa sa slávi ako Svetový deň starých rodičov a seniorov.
Homília
Keď som bol malý chlapec, modlil som ráno cestou do školy. Nemal som to ďaleko, boli to asi dve ulice aj s odbočkou. Stihol som sa potichu pomodliť Otčenáš, Zdravas a asi aj modlitbu k anjelovi strážnemu. Čo si malé dieťa myslí o modlitbe? Za modlitbu asi pokladá tie slová, čo pozná naspamäť, a možno ten pocit, že síce narýchlo, ale predsa venovalo čas niečomu svätému.
Dnešný úryvok z evanjelia spomína modlitbu. Rozprávanie začína žiadosťou jedného Ježišovho učeníka, aby ich naučil modliť sa. Dospelí ľudia, Ježišovi učeníci, určite veľmi dobre poznali množstvo modlitieb zo židovskej náboženskej tradície. Čo nové sa chceli od Ježiša naučiť? Podľa podania z Lukášovho evanjelia Ježiš odporučil, aby sme sa k Bohu obracali oslovením Otče a najprv ho prosili o posvätenie jeho mena a príchod jeho kráľovstva. Potom máme prosiť o každodenný chlieb, odpustenie hriechov a uchránenie sa pokušení. Túto Ježišom odporúčanú modlitbu poznáme najmä v podaní z Matúšovho evanjelia, kde je rozšírená o niekoľko viet.
Vieme, že časť ľudí sa nemodlí nikdy a ani nerozumejú, na čo by im to bolo dobré. O sebe vieme, že nejako sa modlíme, ale asi by sme sa neopovážili povedať, že s modlením nemáme žiaden problém. Takže pripojme sa k tej prosbe neznámeho Ježišovho učeníka a povedzme aj my: „Pane, nauč nás modliť sa.“ Zároveň skúsme porozumieť, čo nás to Ježiš vlastne naučil. Z hľadiska obsahu môžeme ten Ježišov návod, ktorý nazývame Otčenáš, rozdeliť na tri časti. V prvej sú prosby za uctenie si Boha a presadenie jeho vlády na zemi. Máme rôzne starosti, niektoré celkom konkrétne, o ktorých vyriešenie Boha prosíme. Ale naozaj by sme nemali prehliadať, že Ježiš kladie na prvé miesto niečo iné. Pred akýmikoľvek praktickými záležitosťami má byť úcta voči Bohu a záujem o konanie podľa jeho vôle. Kedysi sme to vedeli jednoducho vystihnúť tým, že sme povedali: „Ten človek má Boha pri sebe.“ Alebo naopak: „Tomu človekovi nie je nič sväté.“ Mali by sme to brať vážne. Neupierať niekomu len tak, že nemá Boha pri sebe, ale sa ani nedávať dokopy s niekým, komu nič nie je sväté. V druhej časti Ježiš odporúča modliť sa za chlieb každodenný. Tým chlebom myslí celé naše živobytie, nielen jedlo, ale aj prácu, domov, spoločnosť, naše starosti o to všetko. A ako tretie Ježiš pripomína vzťahy. Voči Bohu i voči ľuďom. To „odpusť nám naše hriechy“, dalo by sa preložiť aj ako: odpusť nám naše dlhy. V Lukášovom texte je to už naznačené, keď sa píše: ako aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. Nemusíme sa pred Bohom cítiť stále vinovatí, ale určite sa máme cítiť dlžní. Sme dlžníkmi jeho lásky. Ten dlh nezrovnáme, Boh nás svojou láskou vždy predbieha. Ale učme sa odpúšťať iným, že sa nám neodplácajú láskou tak, ako sme očakávali. Učme sa iných predbiehať svoju veľkorysosťou.
Z hľadiska obsahu sme Otčenáš rozdelili na tri časti. Všimli sme si, že nejde len o slová, ktoré máme vedieť naspamäť ako malú násobilku. Omnoho viac ide o to, čo za tými slovami cítime, čo si za nimi predstavujeme. Preto okrem pochopenia obsahu ide pri Otčenáši, ale aj pri inej modlitbe, o naše nastavenie, naladenie sa. Keď učeníci videli Ježiša modliť sa, videli, že modlitba nie je preňho len recitovanie alebo gestikulácia. Pravdepodobne si všimli, že Ježiš sa pri modlitbe dostáva do spojenia s tým, komu hovorí Otec. Vieme, ako nás to rozčuľuje, keď sa nám nedá pripojiť na internet, alebo keď niečo potrebujeme vybaviť a nik nám nedvíha telefón. Alebo, ak voláme na nejakú inštitúciu, a tam nám odpovedá vopred nahratý hlas: ste v poradí, čakajte… Pri dobrej modlitbe nemusíme niekam opakovane vyvolávať. Potrebujeme sa však správne naladiť, teda stíšiť sa, odmlčať sa. Ježiš sa modlil často sám, v tichu. Hovorievam, že naša základná modlitba by malo byť mlčanie. Lebo nedá sa nadviazať s niekým spojenie, ak najprv nepočúvame a len vyprávame. V mlčaní čakáme na oslovenie, na dotyk, na znamenie. Že sme v spojení s Bohom, s Ježišom alebo so svätými poznáme potom podľa zažitia upokojenia, objatia či prijatia. Pozor, nie podľa skúsenosti uletenia či odcudzenia od bežného života!
Nemecký profesor sociológie Hartmut Rosa zaoberá sa stavom spoločnosti. Kúpil som si pred časom jeho knižku, lebo ma zaujala svojím titulom: Demokracia potrebuje náboženstvo. Autor tu popisuje stav súčasnej spoločnosti, úpadok demokracie, tlak na výkon, stratu dôvery v budúcnosť. Ešte pred pár desaťročiami rodičia dreli, lebo verili, že svojim deťom pripravujú lepšiu budúcnosť. V súčasnosti ľudia drú, aby sa dnes nemali priveľmi horšie ako včera… Ako jeden z liekov Rosa žiada schopnosť počúvať, vnímať, zachytávať oslovenia. Nazýva to rezonancia. A náboženstvo, zvlášť katolícke, označuje za zdroj rezonovania: „Náboženstvo má silu, má zdroj ideí, má zásobáreň rituálov, piesní, gest, priestorov, tradícií a praktík, ktoré otvárajú zmysel pre to, čo to znamená nechať sa osloviť, premeniť, rezonovať.“
H. Rosa spomína, čo preňho ako dieťa znamenalo, keď ho naučili namočiť si prsty do sväteničky a prežehnať sa. Bolo to gesto rezonancie. Netreba takéto gestá podceňovať a ani detskú modlitbu na ceste do školy. V dospelosti sa však od nás čaká viac – vstúpenie do spojenia (do rezonancie) so sebou i s Bohom. Chceme sa takému spojeniu učiť, oň prosiť, doňho sa zasväcovať.