AutorLk 10,38-42
Úvod do liturgie
Dnes slávime 16. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V prvom čítaní zo Sv. písma a v evanjeliu sa spomína pohostinstvo. Prijať návštevu, uctiť si hosťa sa v minulosti považovalo za povinnosť i česť. Podľa dnešného rozprávania z Knihy Genezis neprišli k Abrahámovi len obyčajní hostia, ale cez nich ho navštívil sám Boh. Cez tých návštevníkov mu Boh oznámil, že sa splní jeho dávna túžba a narodí sa mu syn. Evanjelium v príbehu o návšteve Ježiša v dome Marty a Márie ohlasuje, že v Ježišovi k nám prichádza Boh. Jeho si uctíme obetavou službou, ale aj pozorným počúvaním. V druhom čítaní apoštol Pavol hovorí, že dopĺňa Kristovo utrpenie. Tým dopĺňaním myslí, že do spoločného diela v cirkvi máme každý prispieť svojím darom, svojou obetou.
Homília
Keď som bol mladý kňaz, pôsobil som v Trnave. V starom centre mesta bolo viacero kostolov a v každom z nich sa konali sv. omše. Niekedy som mal v jeden deň sv. omšu v jednom kostole, potom v druhom a v ďalšom som zasa pomáhal spovedať. Po krátkom čase som si všimol, že niektorých ľudí vidím na viacerých miestach aj každý deň. Chodili z jedného kostola do druhého. Či boli títo ľudia podivíni, alebo nemali čo robiť, alebo sa len viac modlili, ťažko povedať. Isté je, že omnoho viac je takých ľudí, čo do kostola nechodia vôbec a modlitbu pokladajú za vec celkom neužitočnú.
Evanjelium na dnešnú nedeľu prináša rozprávanie o návšteve Ježiša v jednej dedine, v jednom dome, v ktorom žili dve sestry – Marta a Mária. Zvláštne na správaní týchto sestier bolo, že jedna sa vrhla do prípravy pohostenia a druhá len počúvala hlavného hosťa. Hoci sa to v príbehu nespomína, predpokladajme, že tých hostí prišlo viac. Ježiš predsa nebol na cestách sám, sprevádzali ho jeho učeníci. Pripraviť pohostenie pre všetkých nemuselo byť jednoduché. Pokojný priebeh návštevy sa narušil, keď sa Marta cítila preťažená a svoju nespokojnosť dala najavo; dokonca požiadala Ježiša, aby sestru napomenul. Ježišovu odpoveď poznáme. Ako jeho slovám však rozumieme? Zdá sa, že Ježiš Marte nevyhovel a naopak jej nečinnú sestru pochválil.
V minulosti sa medzi kresťanmi ujal taký výklad tohto rozprávania, ktorý kontemplatívnemu (premýšľavému, modlitbovému) spôsobu života dával prednosť pred životom aktívnym. Na taký výklad zdanlivo navádza Ježišova odpoveď, že „Mária si lepší podiel vyvolila“. Súčasní odborníci na texty Sv. písma však Ježišovu odpoveď prekladajú trochu inak. Podľa nich Ježiš nepoužil prívlastok lepší, ale dobrý: „Mária si dobrý podiel vyvolila.“ V tomto zmysle by Ježišova odpoveď bola jedna k jednej: Každá z vás koná dobre, keď robí to, na čo má a na čo sa cíti…
Význam rozprávania o Marte a Márii lepšie pochopíme, keď si všimneme, že sa nachádza v Lukášovom evanjeliu hneď po rozprávaní o milosrdnom Samaritánovi a tesne pred rozprávaním o modlitbe. V príbehu o Samaritánovi sa jednoznačne dáva za príklad človek, ktorý je obetavý a praktický. Keď Ježiš o Samaritánovi rozprával, s jeho konaním sa samozrejme aj stotožňoval. Zároveň bol Ježiš tým, kto sa nielen často modlil, ale modlil sa tak, že ho učeníci prosili, aby aj ich naučil tak modliť sa. Rozprávanie o Marte a Márii, ktoré sa nachádza v strede medzi príbehom o Samaritánovi a poučením o modlitbe, zámerne tvorí prepojenie medzi dvoma oblasťami, medzi užitočnou službou a dobrou modlitbou. Takto sa chce povedať: Modlitba a aktívna práca patria spolu ako dve sestry, nepatrí sa to oddeľovať. Niekto má povolanie nasledovať Ježiša viac aktívne, službou a prácou, a iný zasa viac modlitbou. Netreba sa sporiť, čo je viac, dôležité je, čomu naša modlitba alebo práca slúži. Preto sa celkom nábožne pýtajme: Ak pomáham, obsluhujem, ošetrujem, slúžim ako Ježiš, konám v jeho duchu, nezištne a súcitne? A keď sa modlím, neodbavujem si len povinnosť, nepočúvam len sám seba, ale naozaj počúvam Ježiša a modlím sa ako on?
Ak sa máme o niečo snažiť, tak o to, aby na naše konanie mohlo platiť Ježišovo vyjadrenie: „Dobrý podiel si si vyvolil.“ Lebo problém nestojí tak, či má prednosť práca alebo modlitba. Problém je, ak je nejaká aktivita bezduchá, nervózna a povrchná, a podobne, ak je modlitba bezduchá, nepočúvajúca a neradostná. V knihe Br. Davida pod názvom Len cez teba som to ja v kapitole o tom, ako sa stal mníchom, Br. David na jednom mieste povie, že „byť mníchom znamená žiť v prítomnom okamihu“. Redaktor, ktorý s ním robil rozhovor, sa opýtal, čo si pod tým predstaviť, lebo časť ľudí sa nazdá, že to znamená žiť bez myšlienok, žiť zo dňa na deň, nemať žiadne plány… Br. David zopakoval, že to znamená byť celkom prítomný v danom okamihu, teda že niečo robím naplno, jedno, či športujem, pečiem chlieb, pracujem za počítačom alebo ošetrujem chorého. Kto vie tak žiť, je v tom okamihu „mníchom“, aj keď má bežné zamestnanie a rodinu. Je „mníchom“ v tom zmysle, že je „sám sebou“, že žije teraz. Dôležité je nepadať do minulosti a neutekať do budúcnosti, žiť „teraz“, nezaoberať sa tým, čo si o nás myslia iní alebo čo majú a čo robia. Byť prítomný tu a teraz v tom, čo sme našli ako to svoje.
Toto žiť teraz, vybrať si svoj podiel, to bola Ježišova rada pre Máriu i Martu a je to jeho rada aj pre nás. Keď túto radu prijmeme, nebudeme brať modlitbu ako nudu, ani prácu ako bremeno, ale spoznáme, čo je práve potrebné urobiť. Buďme si pri tomto snažení navzájom pomocou a nech nás pritom sprevádzajú radosť a pokoj ako naša veľká spoločná skúsenosť!