Mk 6,30-34

Úvod do liturgie

Dnes slávime 16. liturgickú nedeľu obdobia cez rok. Prvé čítanie je od proroka Jeremiáša. Tento prorok pôsobil po r. 600 v Jeruzaleme, krátko pred jeho záhubou, keď obyvateľov mesta odvliekli do zajatia v Babylone. Kritizoval kráľa a kňazov, ktorí vtedy vládli, ale o ľud sa nestarali. Jeremiáš predpovedal, že namiesto nich príde pravý pastier, ktorý sa postará o ľud. Podľa dnešného evanjelia bol tým pravým pastierom Ježiš, ktorý cítil s ľuďmi a staral sa o nich. V druhom čítaní apoštol Pavol spomína dvojaký ľud. Myslí na Židov a bývalých pohanov, ktorí sa stali kresťanmi. Kedysi boli si navzájom cudzí, až nepriateľskí, teraz vďaka Kristovi sa stali jedným ľudom.

Homília

Letné obdobie je časom prázdnin a dovoleniek. Keď dnes z evanjelia čítame, ako Ježiš pozval svojich apoštolov, aby si išli trochu odpočinúť, môžeme to počuť ako povzbudenie, aby sme sa tiež na nejaký oddych vybrali.

Keď sme však pozorne počúvali, nemohlo uniknúť našej pozornosti, že oddych, na ktorý Ježiš pozval svojich priateľov, nemal podobu dovolenky a ani ako dovolenka neskončil. Ježišovi apoštoli sa vrátili z ciest medzi ľuďmi v okolitých dedinách a mestečkách, kde uzdravujúco pôsobili. Môžeme si predstavovať s akou radosťou rozprávali Ježišovi o tom, čo zažili a čo sa im podarilo urobiť. Ježiš na to reagoval výzvou: Dobre, poďte si teraz odpočinúť, aby sme si to všetko prebrali v pokoji… Najzaujímavejšie na dnešnom úryvku evanjelia je, ako rýchlo sa tento plán odpočinku zmenil a ako Ježiš prejavil súcit ľuďom, ktorí jeho a apoštolov boli ochotní vyhľadať aj na vzdialenom mieste.

Témou dnešnej nedele teda nie je odpočinok. Témou je záujem o ľudí, cítenie s nimi. Nie aktivizovanie pre nejakú politiku alebo organizovanie zábavy, ale naozaj záujem o ľudí. Taký záujem, že ľudia, ktorí ho raz zažijú, túžia ho zažiť opäť a sú ochotní aj podstúpiť istú námahu, aby ho mohli zažiť. Možno premýšľame, prečo sa nám v našej náboženskej výchove alebo v činnosti, ktorú robíme v kostole, podobne nedarí. Prečo na nás naše deti, priatelia a susedia podobne netlačia a nevyzývajú nás: Rozprávaj mi o svojej viere, vezmi ma znova do kostola a uzdrav ma!

Skúsme si ešte raz priblížiť, čo robil Ježiš a jeho apoštoli medzi ľuďmi, prečo získali takú pozitívnu odozvu. To, čo robili, nepôsobilo ako propaganda ani ako poučovanie. Evanjelium opisuje činnosť v Ježišovom mene ako prejavovanie blízkosti, súcitu a uzdravenia. Takáto skúsenosť sa šírila rýchlo ako oheň. Keď sa pozrieme do 6. kapitoly Markovho evanjelia, z ktorej pochádza dnešný úryvok, objavíme ešte jednu dôležitú súvislosť. Minulú nedeľu sme čítali, ako Ježiš poslal svojich apoštolov medzi ľudí a dnes sme čítali o ich návrate. Oba úryvky v 6. kapitole Markovho textu však nenasledujú jeden po druhom. Medzi nimi sa nachádza správa o smrti Jána Krstiteľa. Ján mal veľkú autoritu medzi ľuďmi. Spolu s Ježišom mali aj mocných nepriateľov, ku ktorým patrili Herodes a chrámoví kňazi v Jeruzaleme. Herodes dal Jána zabiť. Jeho smrť akoby potvrdzovala skúsenosť, že spravodlivosti sa na tomto svete nedočkáme a pravdy nedovoláme. V tejto pesimistickej situácii sa uskutočnila misia Ježiša a jeho apoštolov. Na pozadí pochmúrnej nálady sa rozsvietila nielen iskrička, ale celý plameň nádeje: Nie je všetko stratené, je tu niekto, kto pokračuje v Jánovom poslaní! A koná dokonca mocnejšie ako on.

Ak sa pýtame, prečo sa nám nedarí podobne ako Ježišovi a apoštolom, všimnime si najmä dve veci: Komu sa venovali a čo vlastne robili. Ľudia, ktorí prišli za Ježišom na osamelé miesto, sú opísaní ako „ovce bez pastiera“. Ježiš posielal svojich učeníkov predovšetkým za ľuďmi, čo potrebujú pomoc, uzdravenie. Iste, môžeme si povedať: kto nepotrebuje? Minulú nedeľu sme hovorili o rozlišovaní duchov, pohnútok, motivácií, túžob. Takže rozlišujme. Nechceme nikoho, ani vlastné deti vychovávať k závislosti na sebe, ale mali by sme vychovávať k správnemu rozlišovaniu. Náboženstvo sa často chápe ako zoznam povinností a dogiem. To nemôžeme obísť, ale prečo z nášho náboženstva viac nevyžaruje to, čo žiarilo z Ježišovho konania – teda súcit, pochopenie, dôvera, uzdravenie? Platí to aj celospoločensky. Ján Krstiteľ a Ježiš oslovovali najmä ľudí, ktorí chceli zmenu spoločnosti – z nespravodlivej na spravodlivú. Samozrejme, nie podľa nejakej politiky, ale podľa Božieho zákona. Našou úlohou by malo byť ten Boží zákon v každej dobe, každom dobovom kontexte, aktualizovať.

Ako sa to dá? Čítal som takú myšlienku: „Pred Bohom sa nerátajú príkazy a požiadavky, ale milosrdenstvo a dôvera.“ Niekomu to možno znie divne. Mních Anselm Grün, autor mnohých aj u nás známych kníh, v jednej z nich píše: „morálku predchádza mystagógia“ (gr. zasvätenie). Inak povedané, najprv musíš objaviť, pochopiť a tešiť sa z toho, čo ti je sväté, čím sa cítiš nesený a objatý, potom podľa toho budeš aj žiť. Kto to sväté nenájde, neobjaví, tomu niečo prikazovať nepomôže. Kedysi dávno, ešte pred r. 1989, keď u nás nevychádzala žiadna náboženská literatúra, kupovali sme si knihy v bývalom NDR. Tam na rozdiel od Československa bolo jedno kvalitné katolícke vydavateľstvo. Kúpil som si vtedy aj knihy pre žiakov na náboženstvo, aby som vedel, čo mám deti učiť. Kniha, podľa ktorej sa deti pripravovali na prvé sv. prijímanie, sa volala: Znamenia lásky. Mysleli sa tým sviatosti, na ktoré sa deti pripravovali. V knihe sa zdôrazňovalo, že deti majú najprv skúsiť, že sú nami a Bohom milované, potom môžeme očakávať, že na zažitú lásku budú odpovedať.

Samozrejme, táto zásada neplatí len pre deti. Platí pre každého. Každý z nás sa ponáhľa tam, kde sa cíti prijatý, pochopený a posilnený. Čo môžeme urobiť vo svojom súkromí i vo veľkej spoločnosti, aby sme pôsobili ako Ježiš a jeho apoštoli? Kto čaká na naše povzbudenie a uzdravenie? Podľa odpovedí na tieto otázky spoznáme, čo je našou úlohou a kde aj na nás čaká povzbudenie a uzdravenie.