Lk 10,25-37

Úvod do liturgie

Dnes slávime 15. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Ako evanjelium dnes čítame Ježišovo rozprávanie o milosrdnom Samaritánovi. Ježiš týmto príbehom vysvetľuje, kto je náš blížny a ako sa my sami máme pokladať za blížnych – zvlášť tým, čo potrebujú náš súcit a pomoc. Čítanie zo Starého zákona spomína pravidlá, ktoré sám Boh vpísal do ľudského srdca. Kto pozorne vníma svoje srdce, pozná Božie prikázania a dokáže ich zachovať. V druhom čítaní apoštol Pavol uvádza báseň na Ježiša Krista, ktorá sa v tej dobe prednášala medzi kresťanmi. Kristus je v nej predstavený ako obraz Boha vo svete a zároveň ako predstaviteľ celého stvorenia.

Homília

Ako by sme odpovedali na otázku, čo znamená slovo „samaritán“? Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka toto slovo označuje človeka, ktorý nezištne pomáha inému, ktorý je milosrdný. Kto pozná Sv. písmo, ľahko si predstaví postavu milosrdného Samaritána z Lukášovho evanjelia.

Podľa Ježišovho rozprávania sa ten Samaritán voči človeku, ktorého okradli a doráňali zbojníci, zachoval naozaj veľmi pekne. Keď ho uvidel, prišlo mu ho ľúto, ošetril ho, vyložil na svojho oslíka a sám šiel peši až do najbližšej obce, kde zraneného dal do opatery v hostinci a vopred zaplatil za starostlivosť. Ježiš tento príbeh rozprával znalcovi židovského zákona, ktorý sa Ježiša pýtal, koho má pokladať za svojho blížneho. Na záver rozprávania Ježiš tú otázku otočil: Nepýtaj sa, kto je tvoj blížny, ale pýtaj sa, či sa ty správaš ako blížny voči tým, čo ťa potrebujú.

Máme problém s otázkou, kto je náš blížny? Predstavme si bežné situácie. Každý deň sme s nejakými ľuďmi. Najčastejšie je to rodina, spolupracovníci, susedia… Niektorí sú fyzicky naozaj celkom blízko. Či aj citovo a myšlienkami – to je už iná otázka. Vieme, že našou najväčšou ťarchou a niekedy aj ohrozením nie sú nepriatelia, ktorých ukazujú v televízii, ale ľudia, ktorí sú blízko, azda vo vlastnom dome, ale s ktorými si nerozumieme, možno sa ich priam bojíme. Takže, kto je môj blížny? Dívame sa okolo seba a vidíme predovšetkým tých, ku ktorým už máme nejakú väzbu, nejaký vzťah. Samozrejme, taký záväzný vzťah môžeme mať len k niektorým ľuďom. A potom sú tí vzdialenejší, cudzí, ktorých síce občas stretávame a vidíme, ale nevnímame ich ako svojich. Necítime sa s nimi prepojení, a preto ich vynechávame zo svojej pozornosti ako kňaz a levita toho zraneného z Ježišovho rozprávania.

Prečo máme problém s otázkou, kto je môj blížny? Lebo pri takto položenej otázke určujem si to ja, na kom mi záleží, a tých, čo mi nepasujú, vynechávam zo svojho pohľadu. Keď dnes čítame Ježišovo rozprávanie o zranenom človekovi, pravdepodobne ho chápeme ako povzbudenie k obetavej pomoci voči blížnym. Vo vtedajšom židovskom prostredí však Ježišovo rozprávanie bolo veľmi provokatívne, výbušné. Ježiš spomenul, že toho zraneného videli kňaz a levita, ale ho obišli, nepomohli mu. Málokto z nás vie, že podľa židovských náboženských predpisov mu ani nesmeli pomôcť. Nesmeli sa poškvrniť krvou toho človeka. Pravdepodobne išli konať službu do chrámu v Jeruzaleme. Podľa ich rituálnych predstáv nesmeli sa ho dotknúť. A potom ten Samaritán. V Ježišovej dobe sa tým menom neoznačoval obetavý pomocník ako v našom výkladovom jazykovom slovníku. Samaritán sa v evanjeliu píše s veľkým „S“. Bolo to meno etnickej skupiny, ktorá žila severne od Jeruzalema smerom k moru. Neboli to čistokrvní Židia, ale miešanci, a nábožensky sa odchyľovali od toho, čo pokladali za správne ostatní Židia. Takže medzi Židmi pojem Samaritán označoval cudzinca, ba nepriateľa. Nepomýlime sa, ak vzťah vtedajších Židov a Samaritánov prirovnáme ku vzťahu medzi dnešnými Židmi v Izraeli a Palestínčanmi z Hamasu.

Ježiš svojím rozprávaním nepovzbudzoval len k pomoci voči blížnym. Ježiš učil najprv vidieť a cítiť. Prvé, čo Ježiš vyzdvihol na Samaritánovi, bolo, že pocítil súcit. Prečo niekto súcit necíti? Alebo prečo len k niekomu? Keď čítame časopis alebo sme na internete, zastavíme sa pohľadom len pri texte alebo obrázku, čo nás zaujme. To, čo nás zaujme, však až tak nezávisí od toho, čo sa ukazuje ako zaujímavé. Zaujme nás to, na čo sme nastavení. Podľa svojho vnútorného nastavenia si vyberáme buď zábavky alebo dôležité informácie alebo pocítime súcit. Keď Ježiš označil za súcitného človeka práve Samaritána, provokoval, aby zdôraznil, na čom záleží. Na našom osobnom nastavení, v ktorom si nevyberám, kto je mi blížny, ale kde chápem sám seba ako toho, kto chce byť súcitný a blížny.

Americký viceprezident James David Vance sa pokladá za konzervatívneho katolíka. V ostatných mesiacoch sa opakovane pokúšal zladiť postup svojej vlády s kresťanskou náukou o láske k blížnemu. V jednom vyhlásení, niekedy začiatkom roka, aby zdôvodnil, že heslo „Amerika na prvom mieste“ platí aj v láske k blížnemu, povedal: „Vygúglite si, čo znamená ordo amoris (poriadok lásky), hierarchia lásky podľa sv. Tomáša Akvinského. Najprv sú občania vlastnej krajiny, až potom cudzinci a migranti.“ Na tieto vyhlásenia zareagoval americký kardinál Robert Francis Prevost, terajší pápež: „JD Vance sa mýli. Ježiš od nás nechce, aby sme lásku k iným odstupňovali.“ A pápež František napísal, že „kto chce spoznať pravý poriadok lásky, nech medituje podobenstvo o milosrdnom samaritánovi: Tu je bratstvo otvorené bez výnimky pre všetkých“. Vance sa potom vyhol konfrontácii a označil sa za „baby katolíka“ (ako je známe, je to len niekoľko rokov, čo prestúpil do katolíckej cirkvi).

Aj zdanlivo jasné veci – kto je náš blížny a komu pomôcť – nie sú v praxi také jednoduché. Nemôžu nám byť všetci ľudia a všetky tvory na zemi rovnako blízke. Čo však môžeme, je nastaviť seba a svoje srdce na blízkosť a súcit. Vtedy sa nám podarí stať sa blížnym, podarí sa nám vidieť a neobchádzať tých, čo nás potrebujú.