Mk 5,21-24.35b-43

Úvod do liturgie

Dnes slávime 13. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie zo Starého zákona pochádza z Knihy Múdrosti, ktorá bola napísaná asi 50 rokov pred Ježišovým narodením. Autor tejto knihy hovorí o Bohu, že je Bohom života, a všetko, čo jestvuje, nie je tu preto, aby zomrelo, ale aby žilo. Podľa dnešného evanjelia život zachraňujúce konanie predstavuje Ježiš svojím konaním. Pôsobí v ňom Božia sila a láska, ktoré chránia pred nešťastím a smrťou. Druhé čítanie je úryvok z listu apoštola Pavla. Apoštol povzbudzuje kresťanov, aby si vzájomne pomáhali a nenechali nikoho upadnúť do biedy.

Homília

Známy je povzdych českého básnika Jiřího Wolkra: „Smrť nie je zlá, smrť je len kus života ťažkého; čo strašné je, čo zlé je, to umieranie je, keď každý je opustený…“ Mladí majú svoj život, svoje povinnosti, pre svojich starých rodičov dnes mnohí nemajú čas ani priestor. Oddelenie od rodiny, často draho zaplatené v nejakom sociálnom zariadení, je však tiež zlá forma opustenosti. Neviem, či Wolkrove básne ešte dnes mladí poznajú a či sa o ňom učia v škole. Zomrel dávno, práve pred sto rokmi, veľmi mladý, len 24 ročný. Keď hovoril o opustenosti v umieraní, asi nemyslel na opustenosť starých, skôr na základnú ľudskú opustenosť, keď sa voči osudu (smrti) cítime úplne bezmocní.

Dvanásťročné dievča, ktoré podľa rozprávania z Markovho evanjelia zomieralo v dome istého Jairusa, bolo obklopené starostlivosťou svojej rodiny, ale potom sa to tam akosi preklopilo. Ešte kým otec dievčaťa prosil Ježiša o pomoc, prišiel ktosi z jeho domu za ním a sucho mu oznámil: „Dcéra ti umrela, neobťažuj učiteľa.“ Z tej vety cítiť, akoby umieranie dievčaťa bolo unavujúce pre jeho okolie. Chceli to ukončiť, chceli to mať za sebou. Preto tá výčitka: Načo to naťahovať, načo unúvať učiteľa… Toto studené konštatovanie Ježiša azda aj nahnevalo. Jairusa povzbudil a všetkých ľudí naokolo poslal preč. Riešenie zo strany Ježiša bolo rýchle. Podobne, ako keď jedným slovom utíšil búrku, teraz vzal dievča za ruku a povedal: Vstaň!

Čo sa chce týmto rozprávaním o Ježišovi povedať? Azda, že najdôležitejšie je nepodvoliť sa. Nepodvoliť sa ani smrti, nevzdávať sa. Opäť je ale dôležité, čo myslíme tým nevzdávaním. Ježiš nekoná ako ten, kto je zdravý a mocný, a preto sa smrti nebojí. Ježiš koná ako ten, kto je citlivý na zraniteľnosť iných. Smrť nepodceňuje, ale nerobí z nej ani konečného pána nad nami. Preňho – ako sme si povedali pred týždňom – nie je posledným pánom príroda (vrátane smrti), ale Boh. Opäť, nie Boh zďaleka nás pozorujúci, ale cítiaci s nami zraniteľnými. Je to zvláštne, ale práve táto zraniteľnosť nás robí milovania hodnými. Hovorí sa, že vzťah vzniká tam, kde sa preň otvorí priestor, aspoň malá škáročka, cez ktorú sa môžeme dotknúť jeden druhého. Ľudia, ktorí majú problémy, ale tvária sa chladno, držia si odstup, nepriznajú svoje rany, nedovolia, aby vznikol vzťah. Evanjelium zvestuje Ježišovu moc, ukazuje ho ako toho, kto vládne nad vetrom a vodami a kriesi aj mŕtvych. Ale posledná Ježišova moc je inde. Ježiš sa netvári, že je nezraniteľný, vie o svojej a cudzej zraniteľnosti, a zároveň je presvedčený, že práve v tej zraniteľnosti a smrteľnosti života sa nachádza sila, ktorá smrť prekračuje. Inak povedané: Ježiš je presvedčený, že zomiera aj smrť a že len to (zdanlivo) Nedokonalé a Zraniteľné je dokonalé a zachraňujúce.

Nevzdávať sa, nepoddávať sa smrti znamená bojovať s ňou, liečiť choroby a zranenia, ale najmä, smrti nepriznať posledné slovo, poslednú moc. „Neboj sa, len ver,“ hovorí Ježiš Jairusovi. Čo znamená toto „ver“? Máme azda veriť – ako sa vraví –, že lekár lieči, ale Boh uzdravuje? Iste, ale nepredstavujme si to rozprávkovo. Boh nás neuzdravuje k tomu, aby sme nikdy nezomreli, ale aby sme smrti nepriznali tú poslednú moc nad sebou. Nie je to tak dávno, čo sme prežívali pandémiu covidu. V Európe nás to vystrašilo azda najviac. Dlho sme si totiž namýšľali, že nám sa čosi také nemôže stať, že je to len vec tých zaostalých a nehygienických národov.

Taliansky filozof Giorgio Agamben sa vtedy vyjadril, že väčšou hrozbou ako samotný koronavírus bola atmosféra paniky, ktorú médiá a úrady vytvorili o chorobe, spolu s následnými opatreniami, ktoré ľudí tlačili do opustenosti. V mene hygieny a verejného zdravia sa vytvárala kolektívna panika. Agamben odmieta, že v mene ochrany zdravia máme rezignovať na ľudskosť a súcit. Kriticky vnímal situáciu, keď na začiatku pandémie v severnom Taliansku zosnulí nemali právo ani na pohreb a hneď ich spálili. Agamben sa vtedy vyjadril, že „spoločnosť nesmie zameniť právo na zdravie za povinnosť byť zdravý“. Preto aj kládol otázku: „Aká je to spoločnosť, ktorá nemá inú hodnotu ako biologické prežitie? Holý život a strach, že ho stratíme, nie je tým, čo ľudí spája, ale to, čo oslepuje a oddeľuje.“

Giorgio Agamben je v Taliansku jeden z najznámejších filozofov a pokladá sa za sekulárneho človeka. Predsa cítime z jeho slov, ako je vo svojom myslení blízky Ježišovi dôrazom na uzdravenie zo strachu a cit pre zraniteľných. Nech je to aj náš záujem a naša túžba, aby nás Ježiš vyviedol z každej opustenosti a priviedol do spoločenstva citlivých a uzdravujúcich.