Mk 4,26-34

Úvod do liturgie

Dnes slávime 11. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Čítanie zo Starého zákona, z Knihy proroka Ezechiela, prináša pekný obraz o strome, ktorý vyrastie z malej halúzky. Strom je obrazom Božieho konania. Boh sadí a dáva rast tomu, kto nie je pyšný a nechá sa ním viesť. Podobné obrazy v dnešnom evanjeliu spomína Ježiš. Povzbudzuje nás, aby sme objavovali semená Božej sily v našom svete a dôverovali, že z nich vyrastú veľké diela. V druhom čítaní nás apoštol Pavol povzbudzuje, aby sme sa dívali dopredu a snažili sa žiť v súlade s Pánom, snažili sa mu byť nablízku.

Homília

Keď sa mám zúčastniť besedy s ľuďmi, ktorých nepoznám a o ktorých viem len to, že na viaceré témy majú iný názor ako ja, snažím sa na besedu pripraviť a ku všetkému si napíšem poznámky. Napokon to temer vždy dopadne tak, že počas besedy sa do poznámok ani nepozriem a hovorím z toho, čo sa mi samo vynorí z pamäti či zo srdca.

Ježiš dnes zaujímavo hovorí: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme.“ To semeno potom rastie bez nášho pričinenia a prinesie úrodu. My zasejeme, ale že semeno vyklíči a vyrastie, nezávisí až tak od našej opatery, ale od životnej sily, ktorú má semeno v sebe. Pritom, ako Ježiš dodal, často práve podceňované semeno ukáže sa mocnejšie a prerastie všetky ostatné rastliny.

Ježiš použil tieto prirovnania z prírody, aby vysvetlil, ako funguje Božie kráľovstvo. Pojem Božieho kráľovstva poznáme, už sme si viackrát povedali, že Ježiš ním označoval spoločnosť usporiadanú podľa Božej vôle, ktorú však nemožno stotožňovať s nejakou politickou organizáciou, ale ani s cirkvou. Na druhej strane hlavnou úlohou cirkvi určite je pomáhať rastu Božieho kráľovstva vo všetkých oblastiach života, teda v našich súkromných vzťahoch, v rodinách i vo veľkej politike.

Na začiatku Ježišovho verejného pôsobenia sa Božie kráľovstvo stalo viditeľným cez jeho kázanie a jeho konanie, ako aj cez ľudí, ktorí sa s Ježišom spriatelili a stali sa jeho spolupracovníkmi. Na rozdiel od správania farizejov a zákonníkov, ktorí v prvom rade kontrolovali život ľudí, ktorí poučovali a moralizovali, Ježiš a jeho učeníci stali sa známymi tým, že pre Božie pôsobenie vedeli ľudí nadchnúť a že dokázali aj uzdravujúco, oslobodzujúco konať. Vedeli priniesť ľuďom radosť – preto sa Ježišovmu posolstvu hovorí radostné posolstvo (po grécky: euangelion).

Po nejakom čase Ježišovo posolstvo začalo narážať na čoraz väčší odpor. Za tejto situácie Ježiš povedal podobenstvá, ktoré sme dnes čítali. Akoby povedal: „Nebojte sa, že hneď nevidíte výsledky a že všetci ľudia sa k nám nepridávajú. Božie kráľovstvo je už zasiate a rast mu dáva Boh sám. Ak nevidíme hneď úspechy, neznamená to, že dobrá vec nepokračuje. Všetko má svoj čas a tak je to aj s Božím kráľovstvom. Z malých začiatkov budú raz veľké veci.“ Ježišovo prirovnanie Božej veci k horčičnému zrnku malo aj vtipnú stránku, ktorú my nevnímame. V Ježišovej dobe bola horčica pokladaná za burinu, ktorej sa chceli na poli zbaviť. „Také je Bože kráľovstvo,“ odkazuje Ježiš. „Radi by sa nás zbavili, odstránili nás, vytrhali ako burinu, ale nepodarí sa im to. Nakoniec z toho zrnka, ktoré v nás Boh zasadil, bude veľký strom a v jeho tôni nájdu mnohí ľudia odpočinok.“

Božia vec, Božie kráľovstvo, rastie aj bez nášho pričinenia! To je veľmi potešujúca správa. Nad čím sa potom máme trápiť alebo s čím si máme robiť starosti? Ak zostaneme pri Ježišovej obraznej reči, tak záleží na tom, aby sme vedeli rozlišovať Božie semená od tých, ktoré nie sú Božie. Ako sa to dá rozlíšiť? V texte programového dokumentu pápeža Františka Radosť evanjelia (Evangelii gaudium) nájdeme v jeho úvodnej časti toto vyjadrenie: „Kresťania majú povinnosť hlásať evanjelium bez toho, aby kohokoľvek vylučovali – nie však ako tí, ktorí nútia dodržiavať nové povinnosti, ale ako tí, ktorí spoločne prežívajú radosť, poukazujú na nový, krásny horizont a ponúkajú výbornú hostinu. Cirkev sa nešíri prozelytizmom (násilným presviedčaním), ale príťažlivosťou“ (EG, čl. 14). Niekoho možno prekvapí, že túto myšlienku nevymyslel pápež František, ale na tomto mieste cituje svojho predchodcu pápeža Benedikta XVI.

Čo nám prináša radosť do života, pri čom sa cítime ako na príjemnej hostine? Kde sa cítime uzdravení, oslobodení od svojich zlých duchov, ako sa cítili byť oslobodení ľudia pri stretnutí s Ježišom? Máme svoje trápenia v rodinách, vieme, ako je často ťažké priviesť aj vlastné deti k tomu, čo si my uctievame a vážime. Vieme, ako je rozdelená spoločnosť, ako sa nevieme dohodnúť na tom, čo je správne. Vo veľkom svete sú obrovské problémy i vojny, pričom sa zdá, že niet riešenia. Kde sú tie semená Božieho kráľovstva? Jednoduchá odpoveď by mohla byť: Tam, kde klíči radosť, tam, kde sa cítiš dobre, slobodne, pokojne. Nie preto, že si vyhral v lotérii alebo niekoho prehádal, ale preto, že si zažil prijatie, pochopenie, uzdravenie.

Pápež František navštívil 6. júna 2024 rímsku štvrť Palmarola. Stretnutie sa uskutočnilo na ceste medzi garážami. Na otázku, čo treba robiť, František povedal: „Chráňme rodinu, ktorá je kyslíkom pre výchovu detí. Pokiaľ sa rodičia pohádajú, je to normálne, ale majú sa zmieriť, než skončí deň. Studená vojna na druhý deň je strašná. Dôležité sú tri slová: Ďakujem, dovoľ a prepáč.“ Na otázku, ako posilniť v deťoch vieru, povedal: „Jedinou cestou je svedectvo. Ale nezostávajme na dne. Všetci v živote sa pošmykneme, ale nezostávajme na zemi. Výchova sa deje v dialógu a deti musia zažiť slobodu.“

Zaiste, máme svoje predstavy, svoje názory, poznáme aj rôzne náboženské poučenia a pravidlá. Ale naozaj, to, čo sa podarí, nie je na nás. Boh koná a pôsobí. Na nás je len to, aby sme si všímali oslovenia, znamenia, situácie, z ktorých rastie radosť, sloboda, pokoj, a nie rozdelenie, zloba a smútok. K tomu si doprajme veľa dobrej vôle a Božieho požehnania!