Sk 10,34a.37-43

Úvod do liturgie

Dnes slávime najväčší kresťanský sviatok – prvú veľkonočnú nedeľu. Zo Sv. písma dnes ako prvý text čítame svedectvo apoštola Petra, ktorý rozpráva o svojej skúsenosti s Ježišom Kristom. V druhom čítaní apoštol Pavol povie, že „sme už zomreli s Kristom a vstali z mŕtvych“. Tým hovorí, že vzkriesenie je proces, ktorý už v našom živote začal, ak sme sa nechali Kristom osloviť a uverili sme mu. Dnešné evanjelium prináša svedectvo o prázdnom hrobe a potom o zjavení Ježiša jednej žene, ktorá sa ním nechala osobne osloviť. Tak sa mohla stať prvou apoštolkou a svedkyňou jeho vzkriesenia.

Homília

V minulosti ľudia (trochu poverčiví, trochu výmyselní) radi rozprávali o tom, že videli duchov mŕtvych ľudí. Hovorilo sa, že sa im zjavili strašidlá. Zjavovať sa mali v noci zvlášť na krížnych cestách, kde bol obyčajne postavený kríž alebo kaplnka. Ak sa nám sníva s našimi zomrelými, nemusí ísť o nič zvláštne. Ľudia, s ktorými sme niečo zažili (či už dobré alebo zlé), zostávajú v našich spomienkach a v našej fantázii prítomní. Aký význam máme prisudzovať týmto predstavám, to je už iná otázka. Záleží totiž na tom, či nás tie predstavy strašia alebo k niečomu zmysluplnému prebúdzajú.

Ako prvý text zo Sv. písma sme dnes čítali svedectvo apoštola Petra o Ježišovi. Zaujalo ma, ako Peter nezačal so svojím súkromným zážitkom, ktorý by mohol byť spochybnený, ale odvolal sa na skúsenosť spoločnú: „Vy viete, čo sa dialo po celej krajine s Ježišom Nazaretským.“ Potom spomenul, ako ľudia poznali Ježiša: „Kade chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom.“ Prečo to robil? „Lebo bol s ním Boh,“ povie Peter. Potom prešiel k tomu rozhodujúcemu: Ježiša zabili, ale Boh ho vzkriesil a dal mu, aby sa zjavil jeho najbližším. Zároveň dal týmto ľuďom príkaz (to Peter zdôraznil: príkaz!), aby hlásali, že Boh Ježiša ustanovil sudcom živých i mŕtvych, teda, že práve na ňom sa rozhodne o našom definitívnom pozdvihnutí alebo zavrhnutí.

Petrovo svedectvo sa nachádza v knihe Skutky apoštolov, v 10. kap., a ide o úryvok zaujímavého príbehu, ktorý podáva správu o pokrstení prvého pohana, dôstojníka jednej rímskej légie, menom Kornélius. Udialo sa to v meste Cézarea, v cisárskom meste na pobreží. Ako sa možno dočítať v knihe Skutkov apoštolov, pre Petra nebolo ľahké ísť medzi pohanov – pre veriacich Židov to bolo celkom neprípustné. Čo Petra presvedčilo, aby prekonal predsudky a za Kornéliom šiel? Opísané je to ako zjavenie, ktoré má Peter i Kornélius. Obe zjavenia sú povzbudzujúce a premieňajúce, nie strašiace. Obe vyzývajú k pohybu. Kornélius zorganizuje výpravu za Petrom a Peter sa vydá na cestu k nemu. Obaja sa podelia o svoju skúsenosť. Kornélius o tom, ako premýšľal, o čo sa usiloval, ako sa modlil, a Peter o tom, ako mu Boh poslal do cesty Ježiša a ako zažil, že Ježiš po smrti žije.

Všimnime si na tejto udalosti, že táto skúsenosť je trojaká. Je pri všetkom, čo sa týka Veľkej noci. Prvú môžeme nazvať historickou skúsenosťou. To je tá viditeľná s Ježišom – čo hovoril, čo robil a ako zomrel. Druhá je osobitná skúsenosť Ježišových najbližších. To sú tie zjavenia, ktoré ich premenili a presvedčili. Vedia, že Ježiš žije, na sebe skúsili, že je mocný, že ich smútok zmenil na radosť a strach na odvahu. A tretia skúsenosť je prekvapujúce Božie pôsobenie v ľuďoch, ako bol Kornélius a mnohí iní.

V súčasnosti je mnoho ľudí, čo viere v Ježišov život nerozumejú. Berú to ako tie povedačky o strašidlách. Problém môže byť na strane neveriacich ľudí, ale aj na našej strane. Ak máme byť ako cirkev, ako kresťania hodnovernými svedkami Ježišovho života, musíme mať tú trojakú skúsenosť s Ježišom. Čo je pre nás prvoradé z nášho náboženstva? Je to tá skúsenosť, ktorú spomenul Peter, že Ježiš kade chodil, dobre robil a uzdravoval ľudí od posadnutosti Zlým? Ak z náboženstva vyberáme všetko možné, ale sami v mene svojej viery neuzdravujeme od Zlého, tak naša viera nie je o živom Ježišovi a taká viera nepriťahuje. Druhá skúsenosť má byť naša osobná s Ježišom. Ako povedal Peter: Nám sa zjavil, jedli sme s ním a pili po jeho zmŕtvychvstaní… Taká skúsenosť sa nedá namýšľať. Peter a ostatní ňou boli premenení a ich premena sa stala viditeľnou. Sme Ježišom premenení, vidieť na nás túto premenu? Môžu na nás vidieť chyby. Ako hovorieva pápež František – hriešni sme všetci. Ale najmä by na nás malo vidieť, čo nami hýbe a či sa nám ohlasovanie Ježišovho života stalo najkrajším príkazom. Tá tretia veľkonočná skúsenosť sa týka ľudí, ktorí ešte nie sú v kresťanstve takpovediac udomácnení. Predsa, podobne ako Kornélius počujú v sebe Boží hlas. Preto sa chcú skontaktovať s ľuďmi cirkvi. Ak ku kontaktu napokon nepríde, problém býva často na našej strane. Cirkev sa im ukáže ako úrad, nie ako miesto oslobodzujúcej skúsenosti s Ježišom.

Spomínam si rád na mnohých ľudí, ktorí ako dospelí prejavili záujem dať sa pokrstiť. Keď im dáme šancu otvoriť sa, dozvieme sa veľa zaujímavého o ich skúsenosti, ktorú majú – hoci nepokrstení – s Božím oslovením. Božie pôsobenie sa nedeje len cez cirkevné kanály. My v cirkvi máme slúžiť tomu, aby každý vo svojom živote rozpoznal Božie pôsobenie. Keď to mám trochu humorne prirovnať, vieme, že policajti majú vycvičených psov, ktorí vedia vyňuchať drogy alebo výbušniny. Keď také niečo nájdu, hneď zaštekajú. A sú aj také cvičené psy, ktoré vyhľadávajú ranených ľudí pod lavínami, po zemetrasení, a tiež také, čo sprevádzajú slepých a starých ľudí.

Prajem nám všetkým na Veľkú noc, aby sme boli odborníkmi na rozpoznávanie zlého, ale nezostali len pri zaštekaní. Prajem nám, aby sme boli najmä odborníkmi na vyhľadávanie zranených a sprevádzanie zoslabnutých. A ešte odborníkmi na zjavenia! Nie strašidiel, ale Ježiša vzkrieseného, prekvapujúco prítomného nielen v cirkvi, ale vo všetkých mysliteľných situáciách nášho života!