Lk 4,1-13

Úvod do liturgie

Dnes slávime 1. pôstnu nedeľu. Čítanie zo Starého zákona pripomína zvyk poďakovať sa Bohu za prvú úrodu. Zároveň sa pripomínala skúsenosť Izraelitov s Bohom, že on z biedy oslobodzuje utláčaného, ktorý sa utieka k nemu. Dnešné evanjelium v obraznom rozprávaní predstavuje dve možnosti ľudského spoliehania sa na Boha. Diabol navrhuje, aby si Ježiš žiadal od Boha moc a slávu, a Ježiš odpovedá, že nie je dôležité byť s Bohom mocný, ale plniť jeho vôľu. V druhom čítaní apoštol robí rozdiel medzi vonkajším zákonom a zákonom vnútorným, ktorý máme vo svojom srdci. Boh viac ako na naše vonkajšie prejavy nábožnosti čaká na našu osobnú odpoveď viery.

Homília

Z listu bratislavského arcibiskupa na začiatok pôstneho obdobia:

Pôstne obdobie a jubilejný rok nám prinášajú posolstvo o Božej milosti odpustenia hriechov a Božej milosti očistenia od následkov hriechov a pozývajú nás, aby sme boli na našej životnej ceste pútnikmi nádeje. Ale kto z nás sa naozaj zaujíma o Božiu milosť? Kto si je ochotný priznať svoju hriešnosť? Pokušenia v Ježišovom živote neboli náhodnou ťažkosťou, ale dôsledkom jeho rozhodnutia nasledovať poslanie, ktoré mu zveril Otec. Prišiel na svet, aby nás oslobodil od hriechu a aby nás naučil odpovedať na klamlivú príťažlivosť pokušenia, keď sme pokúšaní plánovať svoj život bez ohľadu na Boha. Pán Ježiš s odvolaním sa na Sv. písmo kladie pred ľudské meradlá jedinú pravú mieru: súlad s Božou vôľou, ktorá je základom nášho jestvovania. Pôstne obdobie v jubilejnom roku je dobrý čas, počas ktorého sa vraciame k sebe samým, počúvame Boží hlas, aby sme posilňovali odolnosť voči pokušeniam Zlého a nachádzali pravdu o našom jestvovaní. Cirkev nám odporúča pre náš duchovný život sviatosť zmierenia a odpustky. Sviatosť zmierenia je nám bližšia, ohľadom odpustkov takú istotu nemáme. Predstavme si človeka, čo utrpel úraz. Lekár svojím zásahom odstráni nebezpečenstvo smrti. Zranený človek však nie je úplne zdravý. Potrebuje obdobie rekonvalescencie a v tom mu pomáha jeho rodina až do úplného uzdravenia. Podobne nám sviatosť zmierenia prináša Božie odpustenie a odstraňuje nebezpečenstvo duchovnej smrti. Odpustky sú Božím darom poskytovaným prostredníctvom duchovnej rodiny – cirkvi, aby sme sa mohli duchovne uzdravovať z následkov zranení hriechom. Iným príkladom môže byť situácia, keď niekto zapríčiní dopravnú nehodu. Následne sa ospravedlní a poškodený účastník nehody mu odpustí, ale poškodené auto je potrebné opraviť. Vinník nehody sa potom obráti na poisťovňu, do ktorej prispieva. V duchovnej oblasti je našou poisťovňou Božia milosť odpustkov, ktorú spravuje Cirkev a ktorou odstraňuje následky previnení, ktoré sami nevládzeme odstrániť.

Toto je pre nás základné posolstvo: Ak si nesieme Božie slovo v mysli a v srdci, ak vstupuje do nášho života, ak dôverujeme Bohu, ak sa očisťujeme sviatosťou zmierenia a aj milosťou odpustkov, môžeme mať dosť síl odmietať každý druh lákadiel a klamstiev Pokušiteľa. Príklad Ježiša platí pre každého: svet sa dá zlepšiť tým, že človek začne od seba, že s Božou milosťou zmení to, čo je v jeho živote zlé. K tomu sa vzájomne pozývame a povzbudzujeme v pôstnom období. Všetkým prajem Božiu ochranu a posilu a žehnám vás. (arc. S. Z.)

Včera som bol v Zohore na rozlúčke s kňazom Stanislavom Sabolom, ktorý za ostatné roky niekoľkokrát pomáhal aj v našej farnosti. Na záver pohrebnej sv. omše som sa s ním rozlúčil v mene spolužiakov, generácie kňazov, ktorí sme boli vysvätení temer pred 50 rokmi. Vedeli sme, že Stanko minulý rok prekonal vážnu operáciu srdca, ale nečakali sme, že nás tak skoro opustí. Našiel som na internete jeho kázeň spred 13 rokov na 1. pôstnu nedeľu (26. 2. 2012). K myšlienkam p. arcibiskupa prečítam na povzbudenie myšlienky Stanka Sabola.

„Nikto na tomto svete to nemá na ružiach ustlané. A nemal to na ružiach ustlané ani Ježiš. Hneď na začiatku svojho verejného účinkovania vstúpil do zápasu medzi dobrom a zlom: Na púšti ho pokúšal diabol a anjeli mu posluhovali. Ježiš mal asi 30 rokov a bolo sa treba rozhodnúť. Úlohu už prijal, prišiel čas ju aj uskutočniť. Prijať a uskutočniť – to nie je to isté. Prijať je rozhodnutie v teoretickej rovine. Uskutočniť znamená vystúpiť zo seba a vstúpiť aktívne do udalostí. Uskutočniť znamená vstúpiť aj do konfliktov, aj do rizík. Uskutočniť znamená byť pripravený aj na obety, ba i na najväčšiu obetu, obetu života.

Máme ísť za svojou víziou aj s rizikami alebo nie? A pre akú cestu sa máme rozhodnúť – pre ľahšiu alebo ťažšiu cestu? Prekážky a ťažkosti nemusia byť vždy len proti nám. Ježišov príklad je pre nás povzbudením vytvárať si svoje vízie, premýšľať ich pred Bohom vo svojom srdci, dotvárať ich, korigovať, debatovať o nich s inými. Aby sme nielen my vedeli, ale aj deti videli, kam kráčame, čo je pre nás dôležité, čo je to, za čo by sme položili aj svoj život.“

Dám do Stankovej reči vsuvku. Po pohrebe sa mi niektorí ľudia prihovorili, ako sa trápia nad tým, že ich dospelé deti sa boja ísť do rizika, boja sa urobiť vážne rozhodnutie, či už pre zodpovedný vzťah, pre starosť o niekoho, pre povolanie, ktoré si žiada obetu. Každému doprajeme pokojný a ako-tak zabezpečený život. Ale túžiť po majetkovom zabezpečení, túžiť po moci a sláve – to naozaj nie je vízia, pre ktorú sa oplatí žiť. To je, ako sme počuli z evanjelia, len obyčajné diabolské pokušenie. Preto neprosíme Boha, aby nás ušetril od námahy a rizika, ale aby nás uchránil od strachu darovať sa, od neochoty uzdravovať boľavý svet, od obavy žiť láskou k ľuďom i Bohu.

Na záver citujem ešte Stanka: „Ježišov príklad nech nás posilní v odvahe nekráčať za každú cenu tou najľahšou cestou. Pôstne aktivity nie sú na sebatrýznenie, ale na poznanie pravdy o sebe, aby sme sa mohli ľahšie správne rozhodovať v predvídateľných i neočakávaných situáciách nášho života. A základným východiskom nech je pokánie – ako túžba odstrániť zo svojho života to, čo nám bráni vidieť evanjelium ako dobrú správu určenú pre nás.“