Mt 15,21-28

Napriek rozruchu, ktorý spôsobuje občasná prítomnosť nelegálnych migrantov v niektorom meste na Slovensku, nemáme s týmito ľuďmi až taký problém – napokon, málokto z nich chce u nás zostať. Stretnutie s inými, inakšími, si však nemusíme predstavovať len ako stretnutie s neželanými cudzincami. Omnoho väčší problém máme s ľuďmi, ktorí sú nám cudzí pre svoje názory na politiku, náboženstvo, morálku či na spôsob života celkove. Často sú to ľudia z našich rodín, z nášho prostredia. Niekedy sa nám odporúča, aby sme boli voči nim tolerantní, ale nie je to také jednoduché, najmä, keď niektoré názory nás vyslovene rozčuľujú alebo sa nimi cítime byť ohrození.

Pre nás je zaujímavá otázka, či náboženstvo môže byť základom porozumenia medzi rozdielnymi a znepriatelenými ľuďmi. Túto otázku si kladieme nad rozprávaním dnešného evanjelia, pri ktorom sa zdá, že ani Ježiš sa neponáhľal s porozumením voči jednej pohanskej žene, ktorá ho prosila o pomoc pre chorú dcéru. Najprv sa tváril, že ju nepočuje, potom povedal, že je poslaný len k ľuďom z Izraela. Keď sa tej žene konečne prihovoril, vyznelo to ponižujúco, a až na záver ocenil jej vieru a uzdravil jej dcéru: „Veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, čo chceš“ (Mt 15,28).

Aká viera, aké náboženstvo stalo sa tu základom porozumenia a uzdravenia? Na prvé počutie sa môže zdať, že Ježiš vyhovel onej žene, lebo sa ponížila a bola ochotná zaradiť sa medzi psíčkov, čo jedia odrobinky po pánoch. Cítime však, že takýto výklad nesedí. Pomôžeme si pohľadom do 15. kapitoly Matúšovho textu, skadiaľ pochádza tento príbeh. Predchádza mu spor s farizejmi a zákonníkmi o dovolenom a zakázanom jedle a spôsobe jeho požívania. Farizejov Ježiš označil za „slepých vodcov slepých“, ktorí skončia tým, že všetci padnú do jamy (Mt 15,14). Učeníkom vysvetlil, že to rozhodujúce pred Bohom nie sú zvyky, rituály a zákony, ale to, čo si v srdci vypestujeme a čo z neho dáme navonok. Po spore s farizejmi nasleduje hneď rozprávanie o stretnutí s pohanskou ženou. Udiať sa to malo na pobreží mora, kde žilo veľa pohanov. Jeden odborník na Bibliu priebeh stretnutia so ženou hodnotí ako Ježišovu hru. Ježiš „sa hrá“ na farizeja, ukazuje učeníkom, ako to vyzerá, keď sa prísne žije židovský zákon a iných ľudí pokladáme za nečistých. Podľa náboženského výkladu farizejov už samotný kontakt s cudzími, hriešnymi a chorými znečisťoval. Farizejský postoj dával pocit spravodlivosti, ale nikoho neliečil. Farizeja udržiaval v sebaklame a uboleného človeka, ktorý prosil o pomoc, ešte viac zraňoval. Ježiš svojím správaním k žene vlastne parodoval tento postoj farizejov. Učeníkom ukázal, že nemajú bazírovať na zvykoch a rituáloch (ktoré v minulosti mohli mať svoj význam), ale majú sa snažiť o vieru, ktorá uzdravuje.

Viera, ktorú mala oná žena, nemohla mať presný obsah, aký dávali viere Židia, poznajúci prorokov a Mojžišov zákon. Predsa, z dejín 1. stor. n. l. vieme, že vo viacerých mestách boli takí pohania, ktorí už neverili pohanským bájkam a obdivovali vieru Židov. Pokladali ju za rozumnú i morálnu. Cez Ježiša spoznali, že viera Židov môže mať aj milosrdnú a uzdravujúcu podobu. Ježišov ohlas zjavne prekračoval hranice oblastí obývaných Židmi. Matka, otec, ktorí mali veľký problém, napríklad dcéru, ktorú „hrozne trápi zlý duch“ (čokoľvek si už pod tým predstavíme), pýtali sa na dobrého liečiteľa a hľadali pomoc aj ďaleko od svojho bydliska. Tak sa mohla aj tá žena dozvedieť o Ježišovi. Jej viera nepoznala príbehy a pravidlá z Biblie, ale bola tušením Boha, ktorý je dobrotivý a milosrdný a koná cez takých ľudí, ako bol Ježiš.

Ak sme sa pýtali, aká viera, aké náboženstvo môže byť základom porozumenia medzi rozdielnymi ľuďmi, je teda jasné, že to nemôže byť viera, v ktorej sme všetci rovnakí a všetko rovnako robíme. Základom porozumenia nemôže byť ani tolerancia v zmysle ľahostajnosti – nech si každý robí, čo chce, len nech nás nechá na pokoji… Tým základom porozumenia je viera, ktorá môže byť u niekoho na začiatku nejasná, ktorá je skôr hľadaním, tušením, túžbou, ako už nájdením. Podobne ako u tej ženy môže sa takáto viera zrodiť z pocitu ohrozenia, z bolesti, ktorú treba liečiť, z lásky, ktorá chce uzdraviť. Preto, ak si chceme porozumieť alebo niekomu pomôcť, uzdraviť ho, všímajme si, o čo mu ide, po čom túži. S ľuďmi, ktorí si ako farizeji namýšľajú, že len oni majú pravdu, že len oni sú spravodliví, je zbytočné hľadať nejaké porozumenie. Naopak, s ľuďmi, ktorí sú zranení alebo súcitia so zranenými, takí hľadajú pomoc a ako tá žena si priznajú, že nemôžu žiadať veľa, ale majú právo aspoň na odrobinky. Na kňazských schôdzach hovorievam niekedy kolegom, že ak sa budú stretávať s ľuďmi cez predpisy a formuláre, nikdy to najkrajšie nezažijú. Nikdy nestretnú ľudí, ktorí túžia po pochopení, odpustení, po láske, a keďže sa s nimi nestretnú, tak ani nezažijú, ako Boh pôsobí pomocou svojej cirkvi práve tam, kde je najviac problémov a trápení.

Pred dvoma týždňami pápež František na Svetovom stretnutí mládeže v Lisabone mladým ľuďom zdôrazňoval: Cirkev je spoločenstvom, vzájomnou pomocou, spoločnou cestou. A je tu pre všetkých, všetkých, všetkých! Cirkev takejto viery oslovuje, prepája a uzdravuje. Nech je to naša cirkev, nech sme to my, cirkev nás, našej viery!