Jn 20,1-18

Pred veľkými sviatkami ozvú sa novinári aj kňazom a pýtajú sa: Čo robíte, ako slávite, o čom je Veľká noc? Keďže mám odpovedať do médií, ktoré sledujú ľudia zo všetkých skupín obyvateľstva, nielen ľudia chodiaci do kostola, premýšľam, čo povedať. Môžem rozprávať o Veľkej noci tak, ako rozpráva vedec o svojom odbore alebo IT-kár o svojom počítači. Ako však vedec vysvetlí svoj odbor tým, ktorí o jeho vedu doteraz nezakopli; ako vysvetlí technik svoju prácu tomu, kto by počítač videl iba z diaľky? Podľa poslednej úradnej štatistiky (Schematizmus Bratislavskej arcidiecézy 2017) je v Borinke 628 trvalo žijúcich občanov, z toho rímskokatolíkov 374. Pravdepodobne sú medzičasom už čísla trochu iné, ale aj v takejto malej obci je obyvateľstvo zjavne veľmi rôznorodé, a tých, čo sa vedome hlásia k farnosti, kostolu, cirkvi bude ešte o čosi menej, ako je číslo úradnej štatistiky.

Ľudia, ktorých spomína dnešné evanjelium, tvorili v rámci židovského obyvateľstva, veľmi malú skupinu. Môže nás zaujať, že túto skupinu Ježišových prívržencov reprezentuje v prvom veľkonočnom rozprávaní Jánovho evanjelia predovšetkým jedna žena, menom Mária Magdaléna. Okrem nej sa spomínajú ešte dve osoby – Šimon Peter a ďalší nepomenovaný Ježišov učeník. Biblickí odborníci predpokladajú, že autor (apoštol Ján) takto skrýva seba samého. Ak by sme sa týchto troch opýtali: Čo pre vás znamená Veľká noc, čo by nám asi odpovedali?

Prvé veľkonočné rozprávanie Jánovho evanjelia na prvé počutie veľa nepovie. Peter a ten druhý učeník behajú hore-dolu. O oboch sa povie, že nechápali Písmo (o Ježišovi), že má vstať z mŕtvych. O Petrovi sa dozvieme iba to, že v tom nechápaní videl hrob a pekne uložené plachty, do ktorých bolo podľa židovského zvyku zavinuté Ježišovo mŕtve telo. O Jánovi sa povie čosi viac: Vo svojom nechápaní nielen videl, ale aj uveril. O Márii Magdaléne sa dozvieme najviac. Ona prvá – ešte za tmy – našla kameň od Ježišovho hrobu odvalený. Ona bol aktívna a hlásila to apoštolom. Po odchode oboch ona zostala pri hrobe a plakala. Bola presvedčená, že Ježiš teraz už nie je len mŕtvy, ale aj jeho telo je zneuctené. Rozprávanie sa odrazu akoby mení na rozprávku. Mária Magdaléna vidí anjelov, ktorí jej nič nevysvetlia, ale prejavia jej súcit. Potom sa jej prihovorí ktosi ako záhradník. Aj on sa najprv pýta na dôvod jej plaču, a potom ju osloví vlastným menom: Mária! Odrazu ho spoznáva a osloví ho tak, ako bola zvyknutá: Rabbúni, učiteľ! Vtedy dostáva poverenie zvestovať nový spôsob jeho života apoštolom. Ten nový život je vo vystúpení k Bohu Otcovi, o ktorom Ježiš zaujímavo hovorí ako o svojom a súčasne našom Bohu a Otcovi.

Ježišova reč o vystupovaní k Bohu je teologické vyjadrenie jeho situácie. Nie je to smrť, nie je to ani návrat do pôvodného tela, je to skutočná existencia, ale nie prvoplánovo viditeľná. Na jej poznanie sa musí vynaložiť isté úsilie. Napríklad treba plakať, spolucítiť, smútiť, hľadať toho, koho milujeme, kto nás zmenil, kto nám chýba. V našej moci nie je vynútiť si, aby ten, kto sa nám stratil, sa nanovo vrátil. Kto však žije novým spôsobom, kto vystupuje k Bohu, nás môže osloviť. Oslovuje nás menom, teda osobne, tak, že nemôžeme nespoznať toho, kto nás oslovuje. Toto osobné oslovenie môže byť spochybnené, ak si ho podržíme len sami pre seba. Ľudia vtedy povedia: To je subjektívne, to si on, ona len namýšľa. Preto sa skúsenosť Márie Magdalény má overiť, preto jej Ježiš hovorí: Choď k mojim bratom a povedz im (Jn 20,17).

Zo skúsenosti s deťmi vieme, že rady si vypočujú tú istú rozprávku aj x-krát. Rozprávku totiž nevnímajú ako výmysel, ale ako skutočnosť, ktorou sa nechajú objať. Dobrá rozprávka napokon neslúži na zábavu. Nesie vždy nejakú hlbšiu múdrosť, ktorá sa však nedá odovzdať inak ako poeticky a osobne. A keď rozprávku-rozprávanie nechápeme, nie je to problém tej rozprávky, ale nás: Ešte totiž nechápali, Písmo, že má vstať z mŕtvych (Jn 20,9). Písmo tu znamená skúsenosť – to všetko, čo ľudia s Ježišom prežili, prečo si ho zamilovali, prečo sa preňho nadchli. Vďaka pretrpenej bolesti to znamená aj spoznanie, prečo bolo treba takto trpieť, a tiež, že kto takto – ježišovsky – trpí, netrpí ako smoliar, ani ako partizán, ale ako Boží človek. Preto, ak mám povedať niečo o Veľkej noci ľuďom, ktorí s nami nechodia do kostola, alebo ak prídu, sledujú všetko len ako divadlo, kladiem otázku najprv ja: O čo ti ide, nielen súkromne, ale spolu s ostatnými? Lebo nik nemôže sláviť takéto sviatky, ak sa necíti byť súčasťou spoločenstva, ktorému o čosi ide. Najprv musí byť túžba spolu s ostatnými niečo dobré a pekné urobiť pre svet, pre ostatných, a potom sa to musí preskúšať, či to funguje.

Dostal som sms-ku z nemocnice. Jeden malý chlapec je na tom dosť zle, napísali nám, čo na Veľkú noc robí: Celé doobedie sa učil angličtinu, hoci ho sestričky vyrušovali, stihol jednu kapitolu, a povedal, že to bolo super. Nemôže sa sprchovať, ale pozrel si video o dvoch chlapíkoch, ako stavajú bazén, a povedal, že je to paráda, keď sa po robote môžu umyť. Po týždni v izolácii sa vypýtal na balkón, a povedal, že dnes je fakt krásne. Bol podvečer a rozmýšľal , čo by ešte mohol robiť, a zrazu prišli za ním jeho súrodenci. Mohli zostať len 10 minút. Večer sa modlil: Ďakujem ti, Bože, že Timo s Alžbetkou tu boli, to bolo perfektné, to ti nikdy nezabudnem…

Neviem ako inak tým ďalším stovkám ľudí v našej obci a ďalším tisícom v Bratislave a inde povedať niečo o Veľkej noci. Môžeme sa len deliť so svojím hľadaním, svojimi slzami, svojou vďačnosťou a radosťou, a tie sa vôbec nie zriedka rodia práve uprostred našich trápení. Ak sa necháme tým všetkým osloviť, osloví nás aj Ježiš a povie nám: Choď a zvestuj to mojim sestrám a bratom!