Jn 13,1-15

Počas zákazu konania verejných bohoslužieb jeden kňaz v Taliansku požiadal svojich veriacich, aby mu dodali svoje fotografie, a on ich potom rozmiestnil na miesta v kostole, kde títo ľudia pravidelne sedávali na sv. omšiach. Aspoň týmto spôsobom chcel zariadiť, aby bol so svojimi ľuďmi a oni s ním. Keby som vedel, že príde taká situácia, akú už niekoľko týždňov zažívame, dali by sme sa počas niektorej sv. omše kvalitne nafotiť, obrázky zväčšiť, a potom tie snímky v kostole nainštalovať. Mohlo by ísť o celkom vydarený výtvarný počin. Nad takýmito a podobnými aktivitami sa zaiste možno pousmiať, že v najlepšom prípade ide len o akúsi hru, o vytváranie ilúzie.

Ľudia, ktorí nechodia na katolícke bohoslužby, alebo dávnejšie stratili kontakt so životom cirkvi, môžu sa pousmiať aj nad slávením sv. omše so živými ľuďmi. Prinajmenej môžu klásť otázku, či aj v tomto prípade nejde len o akúsi hru a ilúziu. V súčasnosti, keď sa prestali sláviť verejné sv. omše (a nevedno koľko táto situácia ešte potrvá), azda by sme si takú otázku mali položiť aj my ostatní. Nie preto, aby sme význam sv. omše spochybnili, ale aby sme porozumeli a povzbudili sa. V Rímskom misáli, podľa ktorého slávi rímskokatolícka cirkev liturgiu sv. omše, sa vo Všeobecných smerniciach, v čl.1, píše: „Keď Kristus Pán chcel so svojimi učeníkmi sláviť veľkonočnú večeru, pri ktorej ustanovil obetu svojho tela a krvi, rozkázal pripraviť veľké zariadené večeradlo. Tento príkaz Cirkev vždy vzťahovala aj na seba, keď určovala predpisy o duchovnej príprave ľudu, o miestach, obradoch a textoch na slávenie najsv. Eucharistie.“ V čl. 2 týchto smerníc sa ešte dodáva: „Pravidlo modlitby Cirkvi zodpovedá pravidlu viery. Tým sa nám prízvukuje, že obeta kríža a jej sviatostné obnovenie vo sv. omši, ktorú Kristus Pán ustanovil pri Poslednej večeri a prikázal apoštolom konať na jeho pamiatku, je jedno a to isté, iba spôsob obetovania je odlišný.“

Jedno a to isté… Naša omša a kríž sú jedno a to isté. Presnejšie, obeta kríža, teda Ježišov postoj, Ježišovo odovzdanie sa, jeho motivácia, jeho spôsob života, ktorý ho priviedol až na kríž. Posledná večera sa potom chápe ako situácia, pri ktorej Ježiš ustanovil sviatostné obnovenie svojej obety, odovzdania sa Bohu, svojej motivácie. V cirkvi to nazývame sviatostné teda znakové, symbolické, a zároveň skutočné konanie. Mnohí ľudia dnes pokladajú symboly za čosi neskutočné. Nevedia rozlišovať, že niektoré symboly sú informatívne a iné performatívne. Teda poučné, ozdobné, možno zaujímavé, ale nás sa nedotýkajúce, nemeniace, a potom symboly premieňajúce, nás do deja vťahujúce a formujúce. Aj ruku môžeme podať len informatívne, ledabolo, bez záujmu… Ak však toto gesto konáme a sprievodné slovo vyslovujeme so záujmom o druhého človeka, s otvorenosťou voči nemu, azda aj s dôverou, po stretnutí sme premenení, nezostávame rovnakí ako pred ním. Sviatostné obnovenie Ježišovej obety pri sv. omši je vtedy, ak sa deje vo viere, otvorenosti, v záujme vojsť do jeho obety, do jeho spôsobu života, jeho motivácie. Vtedy je premieňajúce, a preto sviatostné. Nejde teda o hru, o napodobňovanie, nejde o ilúziu pomocou slovných, výtvarných a hudobných obrazov. Deje sa vo vzťahu viery tak, ako sa priateľstvo deje vo vzťahu dôvery a záujmu.

Že toto naše konanie nemôže zostať pri informácii, ale máme byť skutočne premenení, ohlasuje rozprávanie z Jánovho evanjelia, ktoré sa každý rok číta na Zelený štvrtok. Udivenému Petrovi musí Ježiš povedať: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou.“ (Jn 13,8) Ak by som neslúžil, neobetoval sa, nedaroval sa, o nič by nešlo, nediala by sa premena. Ak vy nebudete slúžiť, ak nebudete rukolapne, doslova, naozaj sa obetovať, dávať sa, neudeje sa nič, neudeje sa premena. Nekoná sa sv. omša, nedeje sa kresťanstvo, nie je kresťanská viera a nie je Kristova cirkev. Preto nemôžeme zostať len pri obrázkoch. Nemôžeme zostať natrvalo bez sviatosti. Ale platí aj to druhé: Sviatosť nemôže zostať bez umytia nôh, nemôže zostať bez služby! Súčasná situácia by nám mala pomôcť, aby sme nielen lepšie dogmaticky vysvetľovali sviatostné konanie cirkvi, ale ho aj lepšie spájali – ako Ježiš pri večeri – so skutočnou službou.

Včera mi prišiel list od priateľa Petra z Viedne. Má už temer 90 rokov. Vždy mi do listu priloží poukážku na nákup kníh. Teraz okrem iného napísal: „Na celom svete prežívame ťažké časy. Ako kresťan sa pýtam, či nejde už o časy ,apokalyptickéʽ. Na rozdiel od zbožného a bohabojného Jóba nemáme však právo obžalúvať Boha a pýtať sa, prečo nám zoslal túto skúšku. Nesmieme sa pýtať: Kde si ty, Bože, Pomocník, v tejto našej biede? Musíme sa sami obžalujúco pýtať: Kde si ty, človek, v týchto časoch, človekom svojmu bratovi, svojej sestre? Kde sa ty, človek, ohľaduplne a láskyplne stretávaš so svojou matkou Zemou a s prírodou a so zvieratami, svojimi spolu-stvoreniami?“ K svojmu listu priložil aj kópiu dlhšieho textu od filozofa Holma Tetensa z berlínskej univerzity, ktorý sa v minulosti deklaroval ako ateista, ale v ostatnej dobe sa obrátil k myšlienke Boha. Kriticky hodnotí naturalistický pohľad na svet a spravodlivosť pre obete dejín dnes vidí ako dôležitý motív nádeje na Boha, ktorý chce našu spásu.

Nemáme dnes živých ľudí v kostole. Nemáme ani ich obrazy. Ale myslím na vás všetkých. Nielen na tých, ktorých vídam v ostatnom čase na bohoslužbách v borinskom kostole. Myslím aj na tých, s ktorými som slávil sv. omšu na iných miestach, v iných kostoloch, v prírode i súkromí. Myslime na seba a spojme sa s celou cirkvou vo viere v toho, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby sme mohli byť premenení a mohli slúžiť záchrane života, toho prítomného i budúceho.