Lk 18,9-14

Pred dnešnou nedeľou som si pripravoval kázeň aj do evanjelického kostola v Bratislave. Evanjelici oslavujú 31. októbra Deň reformácie a od istej doby nechcú tento sviatok sláviť proti katolíkom, ale s katolíkmi. Samozrejme, porozumenie medzi nami stále nie je celkom ideálne, ale to často nie je ani medzi katolíkmi navzájom. V minulosti sa spory v cirkvi vysvetľovali veľmi zjednodušene pýchou niektorých ľudí, ktorí vraj nechceli poslúchať a svojimi názormi mýlili ostatných. Dnes je oficiálne katolícke stanovisko voči Martinovi Lutherovi, hlavnému iniciátorovi reformácie a následného rozdelenia kresťanstva, také, že mal čisté úmysly a že požiadavka odstrániť skazenosti v cirkvi bola úplne oprávnená. Teologická škola, ktorá Luthera ovplyvnila, jeho povaha a okolnosti vtedajšej doby však spôsobili, že Luther nezostal v cirkvi, ale postavil sa proti. Určite sa celý problém nedá zľahčiť tým, že by sme jeho a ďalších kritických kresťanov jednoducho obvinili z pýchy.

Podľa dnešného úryvku z Lukášovho evanjelia však pýcha je veľkým problémom. A nielen problémom, ale aj veľkým hriechom. Preto Ježiš povie: Farizej odišiel domov bez Božej spravodlivosti. Naopak, mýtnik, čiže podľa vtedajšieho vnímania verejný hriešnik, odišiel domov Bohom ospravedlnený. Všimnime si, že reč nie je o pýche v zmysle ľudskej namyslenosti, ktorú prejavujú niektorí ľudia, ak sú nadanejší, bohatší a úspešnejší ako iní. Tiež to nie je pekné, ale pýcha, ktorá je dôvodom, že niekto sa stane nespravodlivým pred Bohom, je iná vec.

V čom bol problém farizeja, o ktorom Ježiš hovoril? Šiel sa modliť do chrámu, čo je určite chvályhodné. Z toho, o čom premýšľal, vieme, že tento človek nekradol, nevydieral, bol verný svojej žene, nepomáhal Rimanom vyberať dane (čo Židia pokladali za zradu) a že sa aj často postil a prispieval do rôznych náboženských zbierok. O mýtnikovi, ktorý bol zamestnancom nejakého colného či mýtneho úradu, pravdepodobne vyberal peniaze pre Rimanov a ako všetci mýtnici bol podozrivý, že si pýta aj bokom, sa veľa nedozvieme. Vlastne len to, že sa pokladá za hriešnika a Boha prosí o milosrdenstvo. Tento jeho prístup bol zároveň dôvodom, prečo ho Ježiš pochválil a povedal, že sa stal pred Bohom spravodlivý. Naopak, čo to má byť, ak niekto ďakuje Bohu, že nie je hriešny ako ostatní ľudia? Jednak, porovnávať sa s inými (akože horšími) je dosť trápne, a potom vyratúvať, akí sme dobrí, samo o sebe protirečí viere a modlitbe.

Ježiš pri kritike farizeja pomenoval duchovné nebezpečenstvo tejto náboženskej skupiny. Náboženská viera nemôže byť krútením sa okolo seba samého. Iste, viera začína aj otázkou o sebe: Čo som ja, o čo mi ide, na čom mi záleží, pred čím mám úctu? Ale ak tieto otázky majú viesť k viere, tak musia byť otázkami, ktoré vedú do vzťahu k inému, prevyšujúcemu, k tomu, čo je poznávané ako sväté. Farizej síce začína to, čo považoval za modlitbu, slovom ďakujem, ale nedozvieme sa o ničom, za čo je Bohu vďačný, ako sa ním cíti byť obdarovaný a oslovený. Dozvieme sa len to, že z jeho pohľadu nie je ako ostatní ľudia. Niekedy nazývam takéto chápanie náboženstva aj náboženský materializmus. To sa môže javiť divné. Materialisti predsa neuznávajú duchovné veci. Činnosti ako modlitba, pôst, morálne skutky sú však duchovné len potiaľ, pokiaľ sú vyjadrením vďačného a obdivného vzťahu k Bohu, a nie hromadením činností, ktoré majú navonok náboženskú podobu, ale vzťah k Bohu neobsahujú.

Máme si dávať pozor na takýto materializmus aj my, čo chodíme dnes do kostola a chceme byť naozaj veriacimi ľuďmi? Zaiste, záleží totiž na tom, v čom nachádzame svoju istotu. Je to tá hromada náboženských činností, ktorými sa pochválime, alebo vzťah, ktorý si pestujeme k Bohu, ľuďom a svetu a ktorého základom je prosba: Bože, buď mi milostivý? Samozrejme, vždy keď si pripomíname Ježišov výrok: Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený, musíme vedieť, že pokora nie je život bez sebavedomia, ale rozšírenie svojho sebavedomia dôverou k Bohu. Pokora nie je podrobenie, skláňanie sa pred niekým až po zem, ale priznanie sa k svojej prirodzenosti – že sme Bohom stvorení zo zeme. A ak za niečo stojíme, tak preto, že sme práve ním oslovení.

Ako je z histórie známe, Martin Luther začal reformáciu tým, že zverejnil svoju kritiku predávania odpustkov. Spočiatku mu ani nešlo o kritiku tých, čo to organizovali, ale o teologickú diskusiu. Zo spovedí vedel, ako mylne tie odpustky ľudia chápu: Dali sme peniaze, tak sme pred Bohom spravodliví!? Arcibiskup Albrecht však nepokladal Luthera za hodného odpovede a zažaloval ho v Ríme. Napokon mu vznikla veľká škoda. Od bankára Fuggera si arcibiskup požičal viac ako 50 tisíc dukátov, ktoré mal splatiť práve predajom odpustkov. Náboženský materializmus. Nie preto, že finančný dar nie je dobrý skutok, ale preto, že vzťah k Bohu sa nemôže nahradiť činnosťou bez vzťahu, bez viery.

K 500. výročiu reformácie bol zverejnený spoločný dokument katolíckej a evanjelickej cirkvi. Text vrcholí vyhlásením: Konflikt zo 16. stor. skončil. Dôvody vzájomného odsúdenia viery jedných druhými zanikli. V texte nasleduje 5 úloh. Posledná znie: Katolíci a evanjelici majú spoločne svedčiť o Božom milosrdenstve ohlasovaním evanjelia a službou svetu. (Plagát Bratislavskej arcidiecézy, 500 rokov reformácie, 26. 4. 2016.) Vzťahy stále nie sú ideálne. Napokon ani medzi katolíkmi. Ale už vieme. Ak sa niečo dobré podarí v našich rodinách a spoločenstvách, tak vďaka tým, ktorí sa úprimne modlia: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Nech je to aj náš postoj a naša modlitba!