Hebr 11,1-2.8-12

Pred niekoľkými týždňami ohlásila ministerka kultúry zmenu zákona o financovaní kresťanských cirkví na Slovensku. Peniaze pre cirkev zo štátneho rozpočtu už nepôjdu podľa počtu kňazov, ale podľa počtu veriacich. Niektorí priatelia túto zmenu pokladajú za pozitívnu, keďže by to teoreticky mohlo znamenať, že kňazom a biskupom bude viac záležať na ľuďoch, ktorí sa k cirkvi prihlásia. Praktické veci sa, samozrejme, nejako musia riešiť, pre nás je však vážnejšia iná otázka: Kto je to vlastne ten veriaci a podľa čoho sa to pozná? Som to ja, sme to my, čo sme teraz v kostole?

Dnes pri bohoslužbe sme čítali z textu Nového zákona, ktorý nesie názov List Hebrejom. Text z 11. kapitoly listu sa výslovne venuje téme viery. Ako autor listu hovorí o viere? Preňho viera nie je v prvom rade poznanie, ale pridŕžanie sa nádeje na budúcnosť. Viera je podľa neho dôvod, prečo niečo robíme – motivácia, motor nášho snaženia. Aby to svojim poslucháčom priblížil, autor listu uvádza príklad Abraháma a Sáry. Obaja sa rozhodli opustiť vlasť, ísť do neznáma, žiť v cudzine, čakať na dieťa, ktoré neprichádzalo. Čakanie bolo o to beznádejnejšie, čím boli starší. Autor listu povie: Dočkali sa, lebo uverili, že verný je ten, ktorý im dal prisľúbenie.

Čakanie na niečo nemusí byť len pasívne a prázdne. Abrahám je príkladom človeka, ktorý nesedí na mieste, ide za svojím cieľom, ale ten cieľ nepozná v takej podobe, žeby si vedel vypočítať, čo sa presne stane, kedy a kde. Uveril Bohu a konal z viery. Dnes mnohí ľudia konanie z viery nechápu. Nevedia si predstaviť, žeby ich Boh mohol osloviť a na niečo povolať. Niektorí si predstavujú vedenie od Boha na spôsob figúrok v bábkovom divadle. Diváci sledujú dej, ale nevidia ruku herca, ktorý riadi bábky na motúzikoch. To je však pohanská predstava viery. Nenáboženskí ľudia odmietajú predstavu o vedení Bohom aj preto, lebo dôvody ľudského konania vidia len vo vlastnom rozume a v sociálnych, psychologických či biologických okolnostiach.

Podľa mňa však aj tieto okolnosti vysvetľujeme a poznanie získavame podľa toho, ako snívame, aké vízie objavujeme a čím sme motivovaní. Môžeme vyštudovať tú istú vysokú školu, urobiť skúšky na podobné známky, prečítať tie isté učebnice, a predsa sme veľmi rozdielni. Ten rozdiel je v sne, vízii, motivácii. Čím je téma konkrétnejšia, materiálnejšia, tým viac sú si ľudia vo svojom konaní  podobní. Robotník pri páse vo Volkswagene sa nebude veľmi líšiť od kolegu z inej smeny. Motivačný rozdiel môže byť v tom, či mu ide len o dobrú mzdu alebo aj o poctivú prácu. Motivačný rozdiel v tzv. služobných a humanistických povolaniach, v zapojení sa do politiky a pod. je omnoho väčší. Ešte rozdielnejší sú ľudia vo svojej motivácii pri vstupe do manželstva alebo pri rozhodnutí stať sa kňazom. Niektorí veriaci by si to radi pohodlne vyriešili tým, že veriť znamená poslúchať autoritu cirkvi. Cirkev niečo označí za potrebné veriť, lebo sme na to prišli rozumom, ktorý nám osvietil Boh, alebo nám to priamo Boh zjavil. Problém je v tom, že aj to poznanie z Božieho zjavenia musí byť nami nejako rozpoznateľné.

Podľa autora Listu Hebrejom je viera to, čo nás vedie do života, ktorý ešte nežijeme, aspoň nie celkom, ale vo forme vízie už nejakú skúsenosť s tým životom máme. Dôležité je posúdiť, či je naša vízia pravdivá, nie falošná. Pre človeka, ktorý je veriaci v Boha, sa otázka pravdivosti spája s otázkou, či náš sen, naša túžba a vízia pochádzajú od Boha. Odborníci na biblické texty hovoria, že List Hebrejom napísal niektorý zo žiakov apoštola Pavla z druhej generácie kresťanov, ktorí okolo r. 90 po Kr. ochabovali vo svojej viere, že príde Božie kráľovstvo. Na začiatku totiž mnohí uverili tomu, že čoskoro Kristus príde ako sudca a pred celým svetom zjaví moc Boha a svoju slávu. Namiesto Božieho kráľovstva však prišli mnohé ťažkosti. Preto autor listu uvádza viacero príkladov ľudí zo Starého zákona, ktorí zažili veľa ťažkostí, kým sa naplnila vízia, za ktorou šli. Často sa toho naplnenia nedožili oni, ale až ďalšie generácie.

Možno o rok budú niektorí vyšší predstavitelia cirkvi na Slovensku vyzývať ľudí, aby sa pri prieskume Štatistického úradu horlivo zapísali ako veriaci, lebo tým finančne pomôžu svojej cirkvi. Na prihlásenie k cirkvi však máme aj lepší dôvod. Vieme, kedy sa vo svojom sne (vo svojej viere) najľahšie pomýlime? Vtedy, ak v tom sne ide iba o mňa, o moje chute, záľuby a snívania. Ako hovoria psychológovia, ak chceš byť šťastný, nežeň sa! Ak chceš urobiť šťastným niekoho iného, skús to! Poznám kňazov, ktorí tvrdia, že od malička chceli byť kňazmi, že radi miništrovali a páčilo sa im v kostole. Takéto súkromné pocity však nie sú žiadnym svedectvom od Boha. V mojej generácii sa mnoho ľudí angažovalo v cirkvi (verejnej i tajnej), lebo sme mali víziu, že cez evanjelium a cirkev získame slobodu pre našu spoločnosť, že cez svoje konanie prispejeme k spravodlivosti a solidarite medzi ľuďmi. Nemysleli sme na odmenu od Boha, ale verili sme, že je to naše poslanie.

Všimnime si rozdiel. V súkromných túžbach sa ľahko pomýlime. V túžbach, ktoré zdieľame s tisícami ľudí, však každým človekom, ktorý sa prizná, že žije podobnou víziou, podobnou radosťou a podobným odhodlaním ako my, sa naša viera ustavične overuje a potvrdzuje. Prajem nám všetkým veľa takýchto skúseností a prosím o modlitbu za nás všetkých, ktorí po takých skúsenostiach túžime!