Kol 3,1-5.9-11

Priatelia mi občas posielajú informácie z rôznych stránok na internete, najmä ak sa tam píše o náboženstve a cirkvi. Ani by som netušil, aké rôzne skupiny ľudí jestvujú, ktoré sa o tieto témy zaujímajú. Už vôbec by som netušil, koľko bláznov a polobláznov sa vyskytuje medzi ľuďmi, ktorí sa pokladajú za kresťanov a katolíkov. Utešiť nás môže len to, že zjavne ide o maličké skupiny, ktoré však dokážu robiť okolo seba veľký hluk. Menej nás môže tešiť, že väčšina z nás síce krik nerobí, ani sa nepredvádza, ale mlčí a svedectvo o svojej viere si necháva len pre seba.

Budem sa aj dnes venovať apoštolovi Pavlovi a jeho Listu Kolosanom. Na začiatku 3. kapitoly sa Pavol opäť prekvapujúco vyjadruje. Nehovorí len o tom, že sme krstom pochovali svoj starý život, ale ohlasuje aj to, že sme s Kristom vstali z mŕtvych (Kol 3,1). Naša bežná predstava je, že vstaneme z mŕtvych na konci vekov. Je to však tak ťažko predstaviteľné, že, obávam sa, väčšina kresťanov si pod tým nič nepredstavuje. Prekvapujúce je, že Pavol vzkriesenie uvádza ako prítomnú skutočnosť. Na základe reálnosti tohto stavu vzkriesenia potom vyzýva, aby sme nežili pozemsky, ale žili vzkrieseným životom. Napokon uvádza aj skúsenosť: Už niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného, ale všetko vo všetkom je Kristus (Kol 3,11).

Kým pre mnohých ľudí je kresťanstvo vecou spoločenského a kultúrneho zaradenia a pre ďalších zasa vecou morálnej odlišnosti, pre Pavla je určujúcim znakom kresťanskosti vzkriesenie s Kristom. Ako to Pavol myslí? Na začiatku je oslovenie, ktoré nám adresoval Boh cez Ježiša. Odpoveďou na toto oslovenie je naša viera. Ktosi prirovnal postoj viery k slnečniciam, ktoré natáčajú svoje hlávky smerom k slnku. Teraz na poliach pri Bratislave môžeme vidieť veľa takýchto hlávok. Ak chceme byť veriaci, môžeme k nim pridať svoju hlavu, svoj rozum a svoje srdce. Naším slnkom je Kristus. Nemáme sa naňho len pozerať – či už na obrázku alebo psychicky vo svojich predstavách. Pavol povie, že sme oblečení do nového človeka podľa obrazu toho, ktorý nás stvoril. Je to odkaz na rozprávanie o stvorení človeka v knihe Genezis: A stvoril Boh človeka na svoj obraz… (Gn 1,27). Zasa to súvisí s Kristom. Ježiš je Kristus, on naplnil Boží zámer s človekom, naplnil úlohu byť a žiť na obraz Boží. Kto je pokrstený, oblieka si potom akoby Krista, nového človeka. Tieto nové šaty, Kristova existencia, nás tesne objímajú, stávajú sa priam našou kožou, telom, našou existenciou. Tak to vidí Pavol.

Nečudujme sa. Podobne sa Sv. písmo vyjadruje o mužovi a žene, ktorí sa majú radi. Stávajú sa jedno telo. Samozrejme sú dvaja, ale v istom zmysle jedno, jeden život, jedna existencia. Opäť nejde o nejakú spoločenskú alebo prírodnú záležitosť. A nejde ani o symbolické vyjadrenie. Muž a žena, ktorí sa majú naozaj radi, sú premenení, sú spolu nová existencia. Prírodné národy poznali zjednotenie cudzích ľudí v pokrvnom bratstve. Možno sme to videli vo filme, ako si dvaja ľudia narežú ruky a priložia si ich k sebe, aby sa im premiešala krv. Kde sa moderný človek pýta, či je to hygienické, prírodný človek prežíval bratstvo na život a na smrť. Nie symbolicky, ale naozaj. Takto naozaj to videl Pavol. Kresťanmi sme naozaj, sme ako Kristus, sme vzkriesení, sme premenení. A že sme iní a inde, pozná sa aj viditeľne. Apoštol spomína ľudí rôznej národnosti, rôznej kultúry, rôzneho sociálneho postavenia, ktorí sa na báze viery viditeľne stali jedno, stali sa rovní (nie rovnakí).

V súčasnom svete sa ľudia, ktorí sa označujú za liberálov, veľmi angažujú za práva menšín. Ich cieľom je, aby si ľudia boli rovní. Nie je však vôbec jednoduché zariadiť takúto rovnosť. Ťažko to ide aj v takej oblasti, ako je zamestnanie. Ľudia za rovnakú prácu často  nedostávajú rovnakú mzdu. Nie je to len preto, že tí, čo si to môžu dovoliť, ujedajú zo spoločného koláča viac, ako si zaslúžia. Keď kresťania hovoria o rovnosti, nehovoria o odstránení rozdielov, ale o objavení spoločného ideálu, spoločnej viery či vízie, ktorá tie rozdiely pomôže prekonať. Pavol a prví kresťania zažili, že vďaka spoločnému obrazu v Kristovi našli spoločnú bázu, na ktorej si boli rovní. Ľudia, medzi ktorými boli obrovské rozdiely, stali sa ako kresťania jedno. Napríklad bohatí ľudia síce nemuseli rozdať svoj majetok, ale svojich otrokov prijali za členov svojej rodiny. Kresťanstvo sa v Rímskej ríši nejavilo ako ďalšie nové náboženstvo, ale ako nový spoločný obraz ľudskosti. Keď pozeráme v televízii prenos z námestia sv. Petra v Ríme, vidíme, že v istom zmysle to stále funguje. Na námestí sú ľudia všetkých možných národov, kultúr a orientácií. Zo svetského pohľadu sú si všetci rovní v tom, že ich zadarmo pustia na námestie a za vstup do vatikánskeho múzea zaplatia všetci rovnako. Tí, ktorí sú kresťania, sú si však rovní v tom, že majú rovnaký ideál v Kristovi.

Ako tento ideál dnes ukázať tak, aby sa v ňom našli aj naši mladí, naše deti, aj ľudia, ktorí si myslia, že musia byť neveriaci? Nenechajme sa prekričať fanatikmi a čudákmi a opakovane sa pokúšajme žiť vždy nanovo ten obraz Ježiša Krista, v ktorom sme sa našli – v ktorom sme našli svoju radosť, istotu i vzkriesenie.