AutorMt 28,16-20
Čo nás na sv. Cyrilovi a Metodovi zaujíma? Možno ani nevieme hneď odpovedať. Obaja sa nám strácajú v dejinách a ich odkazu sa zmocnili odborníci na politiku, literatúru a históriu. Politici možno opäť pripomenú ich zásluhy o štátnosť či priam o existenciu národa, literáti a jazykovedci spomenú ich zásluhy o spisovný jazyk a prvé knihy a historici spomenú rôzne možnosti, ako sa dá vykladať ich pôsobenie medzi našimi predkami. Obyčajný človek sa v tom veľmi neorientuje, len akosi cítime, že v súvislosti so sv. Cyrilom a Metodom sa dotýkame celkom mimoriadnej kapitoly našich dejín, ktorá ďaleko presahuje všetky naše predstavy. Ak by som to mal k niečomu prirovnať: Ľudia zo Záhoria a Bratislavy spomínajú, ako ich prarodičia chodili pred viac ako 100 rokmi pracovať do Viedne. Niekto sa aj pochváli, že jeho praotec robil sluhu či dokonca úradníka na cisárskom dvore. To už bolo niečo!
To, čo sa stalo príchodom sv. Cyrila a Metoda v r. 863 na územie našich predkov, bol však celkom iný „level“! Nie malý slovenský človek šiel do veľkého sveta, ale veľký, ba najväčší svet prišiel k nám. Cyril a Metod prišli ako apoštoli, misionári. Nešlo však o misiu, aké poznáme z nedávnej minulosti či súčasnosti z chudobných krajín Afriky, Ázie, Latinskej Ameriky. Najväčší pán vtedy známeho sveta, byzantský cisár, poslal svojich najmúdrejších radcov a vzdelancov do jednej krajiny v strednej Európe, aby pomohli upevniť štát a kresťanstvo v tejto krajine. Tým odpovedal na prosbu tunajšieho vladára, kniežaťa Rastislava. Podnes nedokážeme oceniť, že kresťanstvo na našom území sa na rozdiel od iných krajín nešírilo „kupovaním“ jednoduchých ľudí cez hračky a rozprávky a ľudia neboli nútení prijať kresťanstvo pod nátlakom.
Cyril a Metod neboli prví, ktorí u našich predkov hlásali evanjelium. Pôsobili tu už predtým misionári z Talianska a Nemecka, ba aj z Británie. Stáli tu už prvé kostoly. Rastislav však chcel misionárov, ktorí by pomohli upevniť jeho ríšu a neslúžili by ako predvoj cudzej mocnosti, a zároveň chcel misionárov, ktorí vyberú nadaných ľudí spomedzi domáceho obyvateľstva a vyškolia ich na najvyššej vzdelanostnej úrovni vtedajšej doby. A navyše, to všetko nemalo byť len v latinčine a gréčtine, ale v jazyku domácich ľudí – Slovanov či Slovienov.
Naozaj neviem, nakoľko sa dá dnes odvolávať na zásluhy sv. Cyrila a Metoda o štát a národ, ako to robia politici. Spomienku, že pred Uhorským štátom bolo kráľovstvo Slovienov, oživili idealisti v druhej polovici 19. stor., katolícki kňazi okolo Matice slovenskej a Spolku sv. Vojtecha. Oni aj začali 5. júla sláviť pamiatku Cyrila a Metoda. Pravdou je, že prvé písmo a knihy našich predkov vznikli vďaka sv. Cyrilovi a Metodovi. Pravdou však je aj to, že po smrti sv. Metoda (+885) tieto knihy na Veľkej Morave pálili, Metodovi žiaci a kňazi sa rozišli do okolitých krajín a vďaka nim sa vzmohli iné národy: Česi, Poliaci, Bulhari, Chorváti a neskôr aj Rusi. Nie je pravda, že sv. Cyril a Metod uplatňovali na našom území východné tradície cirkvi. V tej dobe cirkev bola iba jedna, neboli sme rozdelení na katolíkov, luteránov a pravoslávnych. Bohoslužby na Slovensku a Morave neboli podľa východného spôsobu, ale podľa rímskeho, a to sloviensky, nie latinsky ako inde. Všetko sa však rýchlo pominulo. Možno aj preto nevieme povedať, čo nás dnes na sv. Cyrilovi a Metodovi zaujíma.
Osobne mňa zaujíma to, ako v našej krajine kresťanstvo začínalo. Na rozdiel od iných krajín bez násilia a na najvyššej vzdelanostnej úrovni. V plánoch kniežaťa Rastislava však jeho synovec Svätopluk, žiaľ, nepokračoval. Naopak, strýka sa nepekne zbavil. V Ríme to tiež nebolo jednoduché, v centre cirkvi plány sv. Cyrila a Metoda raz podporovali, a potom zasa nie. Predsa, vedomie, že kresťanskú vieru nemožno presadzovať násilne a nekultúrne, ale osobne, radostne, príťažlivo a zrozumiteľne – toto vedomie zostalo, a v 20. stor. na II. vatikánskom koncile sa k tomu prihlásila celá cirkev. Odborne sa to nazvalo inkulturácia, teda prispôsobenie evanjelia a viery kultúre ľudí. Dnes už nejde len o reč (slovenskú, nemeckú či maďarskú atď.). Ide o kultúru v celku – ako rozmýšľame, ako pracujeme, ako sa bavíme, ako smútime, aké máme predstavy a spôsoby… Cirkev a viera oproti súčasnej kultúre nemôžu pôsobiť ako z cudzej doby či inej planéty.
Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci (GS, 1). Tak znie úvod do dôležitého dokumentu II. VK Gaudium et spes (Radosť a nádej). Veľmi sa mi to páči. To je vlastne uskutočnenie odkazu sv. Cyrila a Metoda. Dnes je na nás, či sa k tomu odkazu podľa svojich možností prihlásime. Pokiaľ možno na najvyššej kultúrnej a vzdelanostnej úrovni, ale vždy s citom a pochopením pre aktuálny život a konkrétnych ľudí okolo nás.