Rim 5,5-11

Na vonkajšej stene nášho kostola vidíme letopočet 1899. Toto datovanie pripomína obdobie, kedy bol náš kostol prestavaný a nanovo zasvätený Najsv. Srdcu Ježišovmu. Prelom medzi 19. a 20. stor. bol obdobím, počas ktorého sa v mnohých katolíckych kostoloch objavili nové vyobrazenia Ježiša. Na týchto obrazoch má Ježiš na hrudi červené srdce, niekedy naň ukazuje rukou alebo ho dokonca drží na dlani. Úcta Ježišovho Srdca bola v stredoveku záležitosťou malých nábožných skupín. Až v r. 1856 sa zaviedol sviatok Ježišovho Srdca pre celú cirkev a r. 1899 pápež Lev XIII. dal na prahu nového storočia celý svet zasvätiť Ježišovmu Srdcu.

Keď počúvame slová Sv. písma vybrané na tento sviatok, všímame si, že nehovoria priamo o srdci, ale hovoria o Bohu ako dobrom pastierovi, ktorý hľadá stratených, ošetruje zranených, posilňuje slabých a chráni všetkých. Keď sa pozrieme bližšie na slová apoštola Pavla, on píše o našich srdciach, srdciach kresťanov, v ktorých sa rozlieva Božia láska cez Ducha Svätého. V ďalších vetách apoštol vysvetľuje, ako sa láska Božia (nie naša!) dostala do našich sŕdc – je to zásluha Krista, ktorý za nás zomrel vtedy, keď sme si to nezaslúžili. V tomto – že Kristus zomrel za nás ako za hriešnych – videl Pavol dôkaz, že sme Bohom milovaní. Krista zároveň predstavil ako aktéra zmierenia medzi ľuďmi a Bohom.

Pavlove vyjadrenia veľmi nechápeme, sú pre nás ťažké, temer nevieme, o čom hovorí. Vôbec, celý Pavlov List Rimanom je ťažký, asi najnáročnejší zo všetkých jeho listov. Inak, dnešný úryvok z Pavlovho listu je pokračovaním textu, ktorý sme nedávno čítali na sviatok Najsv. Trojice. Tam Pavol písal o nádeji, ktorá nesklame, pričom napísal, že sa chválime aj súženiami. Nie víťazstvami, ale súženiami. Chváliť sa a ďakovať za súženia predpokladá čosi ako nazretie za kulisy bežných udalostí, pochopenie ich významu i objavenie motivácií konania, ktoré odobria aj tie súženia.

K Listu Rimanom aspoň toľko: Pavol píše kresťanom do Ríma. Mnohí z nich boli Židia a sporili sa s inými Židmi o to, čo robí človeka spravodlivým pred Bohom. To bola veľká otázka prvotného kresťanstva: Zákon alebo viera, vlastné zásluhy alebo Božia milosť? Súčasní sekulárni liberálni ľudia tomu nemôžu vôbec rozumieť, ich predstava o spravodlivosti či lepšie povedané o šťastí je predstava o vlastnej sebarealizácii, vlastnom výkone; človek je sám strojca svojho šťastia… Odklonu od náboženstva a príklonu k predstave o vlastnej sebarealizácii bez Boha či až proti Bohu však treba v novodobej európskej kultúre rozumieť. Ide o odmietnutie predstavy Boha ako sudcu a kontrolóra, ktorý vyžaduje plnenie zákona a ktorý trestá jeho neplnenie. Kým židovskí farizeji podávali výkony v skutkoch Zákona, aby sa osvedčili ako spravodliví pred Bohom a boli ním následne odmenení, moderný človek sa cíti na to, aby si „miesto na slnku“ vydobyl sám a odmenu takisto očakáva len sám od seba.

Kto chápe Pavlovo vysvetlenie o zmierení s Bohom cez Krista ako potrebu obetovať (zabiť) niekoho svätého, aby sa nahnevaný Boh uspokojil a odpustil, dostáva sa na úroveň pohanov, ktorí obetovali ľudí, aby získali zmierenie so svojimi bohmi. V Mexiku (ako zistili Európania po príchode do Ameriky) aztécki kňazi doslova vyrezávali a vytrhávali srdcia z tiel obetovaných… Pavol hovorí úplne o inom. Nevidí riešenie v presnom plnení Zákona, ani vo vlastnej sebarealizácii, ale v prijatí milosti, v prijatí daru – mysticky povedané: v uznaní skúsenosti, že láska, ktorá je v nás, nie je z nás, ale je darovaná. Pavol vlastne hovorí o čomsi ako duchovnej transfúzii, darovaní krvi. To je pre neho viera, otvorenie sa pre prijatie tejto transfúzie, v ktorej sa daruje Boh sám cez Krista v Duchu Svätom.

Teologické vysvetlenia z prvých rokov kresťanstva našli o niekoľko storočí neskôr svoje obrazné vyjadrenie v motíve Ježišovho Srdca. Dnes už málokto vie, že v 19. stor. ani v kláštoroch rehoľné sestry nechodili na sv. prijímanie (zväčša len na Veľkú noc), lebo ľudia sa cítili stále veľmi hriešni. Časť ľudí sa rozišla s vierou v Boha, ktorého prestali potrebovať, alebo prestali veriť, že sa o nich stará. Z tých, čo zostali veriaci, mnohí žili v strachu pred Bohom. Objavenie, že Boh zjavil svoju lásku v Ježišovi a že komunikuje s ľuďmi cez jeho srdce, malo byť reakciou na odklon od Boha a na strach z neho.

Pre nás je otázkou, ako sme tento obrat k Bohu, ktorý sa zjavuje v Ježišovom Srdci, pochopili. Možno viacerí z nás len v šepotaní citovejších nábožných textov. Naše osobné stíšenie a modlitba však majú ísť ďalej, k tomu, čo sme počuli od proroka Ezechiela: hľadať stratených, ošetriť zranených, posilniť slabých, ochrániť všetkých (Ez 34,16). Tú úlohu si podľa proroka dáva Boh sám, ale odkedy sme jeho, v jeho Srdci, je to aj úloha naša. Pápež František hovorieva o výzve ísť na periférie, na okraje spoločnosti, a dostať to, čo je duchovne, sociálne, politicky, morálne na okraji, do centra, do srdca svojho i srdca cirkvi.

Naša obec je občiansky súčasťou okresu Malacky, ale cirkevne je najmenšou farnosťou zo všetkých farností veľkej Bratislavy. Keď som pred rokom dostal dekrét za farára do Borinky, jeden pán mi povedal: Je to okraj, ale Boh práve z toho, čo je na okraji, rád mení to, čo si namýšľa, že je centrum. Prajem dnes nám všetkým, aby sme boli vďační, že sme na okraji, kde skrze Ježišovo Srdce môžeme najlepšie spoznať, čo je dôležité, krásne a veľké.