Iz 52,13-53,12

Na Kvetnú nedeľu som spomenul, aby sme sa pri sledovaní pašií necítili ako pri pozeraní filmu alebo ako na divadle, ale aby sme vstúpili do deja a pokladali sa za súčasť udalostí, o ktorých počúvame. Jednou možnosťou ako vstúpiť do deja je pýtať sa, akou som postavou v Ježišovom príbehu. Inou možnosťou je pýtať sa, čo pre mňa tento príbeh znamená. Je potvrdením – čo niektorí ľudia radi hovorievajú, keď sa im nedarí –, že vyhrávajú ľudia zlí, podlí a falošní, alebo naopak, nesie Ježišov príbeh nejakú nádej, východisko, dokonca vykúpenie zo smrti, hriechu a podlosti sveta? Ako kresťania môžeme povedať, že Ježišov príbeh neskončil na kríži, že vstal z mŕtvych. Nad tým však iní ľudia len pokrčia plecami a povedia: ktovie. Takže zostaňme pri tej prvej otázke: Ako nesie Ježišov príbeh na kríži nejakú nádej a východisko?

Na Veľký piatok sa tradične čítajú pašie z Jánovho evanjelia. Ako sme si mohli všimnúť, v texte pašií sa opakuje vyjadrenie: Stalo sa to, aby sa splnilo Písmo (Jn 19,24; Jn 19,36-37). Autor evanjelia sa odvoláva na miesta Starého zákona z kníh prorokov a zo žalmov, ktoré boli v tej dobe veriacim kresťanom i Židom dobre známe. Pomocou týchto odkazov chcel autor evanjelia ukázať Ježiša ako Bohom vyvoleného Mesiáša. Ten je na viacerých miestach Starého zákona spájaný s osudom spravodlivého človeka, ktorý si veľa vytrpel pre svoju vernosť Bohu a spravodlivosť. Chcelo sa tak povedať, že Mesiáša, Božieho spravodlivého, si nemôžeme predstavovať ako víťazného kráľa, ktorý žne samé úspechy, ale práve ako Božieho služobníka, ktorý potvrdí svoju vernosť v ťažkých skúškach. Takto vidí aj Jánovo evanjelium Ježišovo víťazstvo: Ježiš nás zachraňuje už vo svojom utrpení, nie až vo svojom zmŕtvychvstaní.

Pre nás je zarážajúce, ako mohol prorok 500 rokov pred Ježišovým narodením napísať o Božom služobníkovi, že ten, ktorý je Boží vyvolený, ktorého si Boh vybral, aby ľudí vyslobodil z nešťastia, je sám opovrhnutý, opustený, prebodnutý a strýznený, na smrť ubitý, so zločincami pochovaný (kapitoly u Izaiáša 42, 49, 50, 52 a 53). Bez toho, aby poznal Ježišov príbeh, prorok v mnohých ohľadoch presne vykreslil, čo sa stalo Ježišovi, a zároveň vyslovil presvedčenie, že spravodlivý človek je spravodlivým nie preto, lebo sa mu nič zlé nestane, ale že pre spravodlivosť vie aj trpieť, že je solidárny s ostatnými a nezradí svoje poslanie.

V Matúšovom a Markovom evanjeliu (Mt 27,46; Mk 15,34) sa dočítame, že Ježiš pred smrťou zvolal: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Znie to ako prejav Ježišovho zúfalstva, ale v skutočnosti je to začiatok 22. žalmu, ktorý sa Židia modlievali. V ďalších veršoch tohto žalmu sú zmienky, ktoré dobre vystihujú Ježišovo utrpenie. Spravodlivý človek sa sťažuje: posmievajú sa mi, uškierajú sa nado mnou, roztvorili tlamu proti mne, psi ma obkľúčili, prebodli mi ruky a nohy, delia sa o moje rúcho… Napokon zaznie: Veď on (Pán) neopovrhol úbožiakom, neodvrátil od neho svoju tvár; vypočul ho, keď volal o pomoc (Ž 22,25). Aj niektorí svetskí či neveriaci ľudia vedia oceniť statočnosť človeka, ktorý dokáže trpieť pre svoje presvedčenie. My vidíme v Ježišovom utrpení však ešte omnoho viac: Na Ježišovi sa nám zjavuje konanie samého Boha, ktorý nepotrebuje krv, aby sa prestal hnevať na hriešnikov, ale sám sa v Ježišovi zjavuje ako vernosť, spravodlivosť a láska, a to až po najkrajnejšiu hranicu. Kým v katolíckej tradícii dávame dnes dôraz na Ježišovo vzkriesenie, prvotná cirkev v Sýrii a Malej Ázii, ktorá nadväzovala na tradíciu apoštola Jána, kládla dôraz na zachraňujúci význam Ježišovej smrti. Tak je to dnes aj v cirkvi evanjelickej tradície, pre ktorú je Veľký piatok najväčším sviatkom. Nech je Veľký piatok aj pre nás nie dňom smútku, ale dňom vďačnosti a zjaveného porozumenia: Bohu, sebe i našim, najmä trpiacim bratom a sestrám!