AutorMt 6,1-5.16-18
Keď komentujeme súkromné alebo politické udalosti okolo nás, máme sklon hovoriť, že svet je horší, ako bol kedysi, a že v mnohých oblastiach sa to, čo bolo dobré a pekné, pokazilo. Mladší ľudia sa tomu smejú, hovoria, že starší len spomínajú na mladosť a pri spätnom pohľade sa im zdá všetko krajšie a lepšie. Nemusíme sa sporiť, kedy je lepšie alebo horšie, ale mali by sme uznať, že kritika a sebakritika sú nevyhnutné, a kresťansky povedané, pokánie musíme konať vždy a stále.
Čítanie na Popolcovú stredu je vybrané z Matúšovho evanjelia, ktoré vzniklo v židovskom prostredí a odráža konfrontáciu medzi Židmi – kresťanmi a Židmi, ktorí sa pridržiavali farizejského a zákonníckeho výkladu Božieho zákona. Rozdiel medzi jednými a druhými je znázornený na troch skutkoch, ktoré patrili k viditeľným prejavom náboženského života – na almužne, modlitbe a pôste. Ako si môžeme všimnúť, evanjelium nehovorí, kedy a čo máme konať, ako často a v akom rozsahu. Ježiš jasne odmieta almužny, modlitby a pôsty, ak je snaha robiť ich „pred ľuďmi“. Posledné napomenutie – ak sa ideme postiť, že sa máme umyť, navoňavkovať či natrieť si tvár – zdá sa byť priam v protiklade s tým, čo budeme o chvíľu robiť, keď si budeme (hoci len máličko) dávať popol na tvár.
Vyjadrenia o almužne, modlitbe a pôste pochádzajú z tej časti Matúšovho evanjelia, kde sú sústredené hlavné Ježišove názory na to, čo je správne, pričom sa zdôrazňuje, čím sa odlišujú od praxe farizejov a zákonníkov. Túto časť evanjelia nazývame aj Reč na hore (kap. 5-7). Nie je celkom možné, aby nás iní ľudia nevideli, keď konáme dobré skutky. Ale ak chceme byť pri ich konaní príliš viditeľní, nielenže sme podozriví z pretvárky, ale môže nás to aj odvádzať od podstaty, od toho, čo Ježiš nazýva, že Otec vidí aj v skrytosti.
Zaiste, duchovné a náboženské konanie má sa prejaviť aj telesne, materiálne, konkrétne. Bolo by však mylné za to konkrétne jednoducho považovať viditeľnú charitu, viditeľnú modlitbu a viditeľný pôst. Ježiš hovorí inak. Almužna, dary pre chudobných, modlitba a pôst sa musia udiať predovšetkým v našom srdci, našom rozume, vo vzťahu medzi nami a nebeským Otcom. Potom ovocím našej viery nebude len viditeľný náboženský skutok, ale napríklad úcta voči iným ľuďom, aj voči tým, s ktorými nesúhlasíme, milosrdenstvo voči hriešnikom, ochotná pomoc blížnym, najmä chorým a biednym, poctivá práca, dobré vzťahy v rodinách a čestná, slúžiaca a zároveň skromná politika. Vždy, keď vidím, ako sa v politike niekto stavia do pozície morálnej osobnosti a svojho protivníka vykresľuje ako zločinca, vypínam a prestávam si ho vážiť. Kto som ja, aby som súdil blížneho?, hovorieva často pápež František. Súťažiť máme v ponuke dobrých riešení pre všetkých, nie vo vychvaľovaní seba a očierňovaní iných.
Podobné platí dovnútra cirkvi. Divím sa, že sme podnes nezrušili rôzne tituly a výhody. Nikdy sa mi nepáčilo, keď ma oslovovali dôstojný pán, skôr som sa zahanbil. Ani otec, a už vôbec nie svätý. Pápež František sa podpisuje rímsky biskup, nie svätý otec, ani pápež (papa čiže otec). Zaiste, niekto to dobre myslí, ak tak hovorí. Ale ak nám dnes môže popol na našom čele niečo pripomenúť, nech je to ľudskosť a skromnosť.
Prach si a na prach sa obrátiš, vlastne znamená: Si len človekom, obyčajným človekom a bez Božej a ľudskej lásky skoro nič neznamenáš. A alternatívna výzva dnešnej bohoslužby: Kajajte sa a verte evanjelium, znamená: Zanechajte pyšné zmýšľanie, obráťte sa od zamerania na seba k Ježišovi, k radosti jeho evanjelia. V tomto úsilí si chceme, a nielen počas pôstnej doby, navzájom pomáhať!