Autor1 Kor 12,13-20
V každom ľudskom spoločenstve, či už ide o obec, farnosť, pracovný kolektív, triedu v škole, športový klub a pod. sú rôzni ľudia s rôznymi schopnosťami. Najviac si všímame tzv. vodcovské typy. V športovom klube musí byť vodca veľmi dobrý hráč, ale musí byť aj zodpovedný a upokojujúci. Keď mali slovenskí hokejisti obdobie veľkých úspechov, mali medzi sebou viacero vynikajúcich hráčov, ale len jeden či dvaja boli vhodní za kapitána. Najčastejšie sa všetci spoliehali na Mira Šatana. Podnes mu táto charizma zostala. Trochu inak je to v politike. Bez človeka s charizmou, strana nemá šancu, ale ambiciózni sa pchajú aj na pozície, na ktoré nestačia. Ako je to medzi kresťanmi?
Minulú nedeľu sme začali od 12. kapitoly čítať z 1. listu apoštola Pavla Korinťanom. Apoštol spomína rôzne dary alebo milosti (charizmy). Apoštol ich pripisuje každému kresťanovi a zdôrazňuje, že všetky sú z Ducha Svätého. Nechýba vám nijaký dar milosti (1 Kor 1,7), píše Pavol hneď na začiatku listu. Ale potom dodáva: Prosím vás pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, lebo počúvam, že sú medzi vami sváry (1 Kor 1,10-11). Kresťania v Korinte, zdá sa, veľmi rýchlo získali sebavedomie, k čomu im pomáhala aj skúsenosť s charizmami. Viacerí si však začali namýšľať a nevedeli posúdiť, čo je naozaj dôležité. A tak Pavol v reakcii na situáciu v Korinte píše, aby sa tamojší kresťania vnímali ako jedno telo, napájané jedným Svätým Duchom.
Keď sa ľudia v nejakom spoločenstve začnú cítiť obchádzaní, premýšľajú o tom, že odídu. Niečo podobné sa mohlo diať v Korinte. Časť kresťanov sa cítila ako elita a časť sa cítila prehliadaná. Preto Pavol použil obraz cirkvi ako ľudského tela a napísal, že v tele sú údy vznešenejšie a iné menej vznešené, ale všetky sa navzájom potrebujú, všetky spolu trpia i tešia sa. Ruka si môže namýšľať, že k telu nepatrí, ale aj tak k nemu patrí. Podobne každý kresťan. Nie je dôležité, akú máme úlohu v tele cirkvi, ale že máme toho istého Kristovho Ducha. Ak kapitán hokejového tímu, hoci je najlepší hráč, nevie cítiť s hráčom vo štvrtom útoku a povzbudiť ho, nemôže byť kapitánom a celý tím zväčša prehráva. Našou úlohou v cirkvi je preto aj poznávanie svojich darov – pomáhať si ich poznať, prijať a žiť, a potom poznávanie, čo znamená tvoriť jedno telo, prečo spolu žiť.
Keď to chcel Pavol vysvetliť, pripomenul, že si v cirkvi nerobí kariéru, nezgrupuje prívržencov. V 1. kapitole píše trochu ironicky, ako je rád, že v Korinte pokrstil iba 2-3 ľudí, aspoň nehovoria, že sú jeho: Boh ma poslal hlásať evanjelium, ale nie múdrosťou slova (1 Kor 1,17). Čo to však je hlásať evanjelium? Počuli sme to z dnešného textu evanjelia. Asi málo rozlišujeme evanjelium ako text a ako udalosť. Text, to je evanjelium podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Evanjelium ako udalosť, to je konanie Ježiša a naše konanie vďaka nemu, z jeho Ducha. Ježiš, keď hľadal inšpiráciu pre svoje konanie, našiel ju u proroka Izaiáša – že ľuďom má priniesť radosť, uzdravenie, oslobodenie. Udalosť z toho urobil tým, že povedal: dnes (Lk 4,21). Dnes sa to deje, hlásim sa k tomu, že to konám, že Boh koná cezo mňa. Na toto myslel Pavol, toto nazýval evanjeliom a Kristovým Duchom. Toto evanjelium, táto radosť, uzdravovanie, oslobodzovanie z tiarch a nešťastí – evanjelium dnes nami uskutočňované, žité, je dôvod, aby sme boli v cirkvi, aby sme boli spolu. V takom konaní sa nik necíti odstrčený a nik si nenamýšľa.
V týchto dňoch sa koná v stredoamerickej krajine Panama celosvetové stretnutie pápeža Františka s mladými ľuďmi. V prvý deň, 24. januára, mal pápež stretnutie s biskupmi Strednej Ameriky. Pripomenul im príklad arcibiskupa Oscara Romera zo San Salvadoru, ktorý bol zavraždený 24. marca 1980 priamo pri sv. omši. Vtedajšia vládna junta ho dala odstrániť, lebo sa zastával chudobných a prenasledovaných. Dlho bol v cirkvi osočovaný, že zomrel preto, že sa plietol do politiky. Až terajší pápež ho vyhlásil za svätého aj bez dokazovania zázrakov. František o ňom povedal: Romero sa zladil so životom cirkvi a osvojil si ho, lebo vnútorne miloval. Bez tejto vnútornej lásky bude ťažké porozumieť jeho príbehu, keďže táto láska ho priviedla k sebadarovaniu v mučeníctve. Božia láska je schopná zladiť všetky naše lásky v jedinom cítení a pohľade… Potom František pripomenul mnohé problémy, ktoré trápia krajiny Strednej Ameriky, a citoval priamo Romera: V cirkvi žije Kristus medzi nami, preto musí byť pokorná a chudobná, lebo arogantná cirkev, domýšľavá a sebestačná nie je cirkvou Kristovou.
Tieto vyjadrenia nie sú len pre ľudí v ďalekej krajine za morom. Sú o nás, sú otázkou pre nás, aká láska je v nás, ako každý z nás žijeme svoju charizmu, ako sme my cirkvou, z ktorej nebudú odchádzať naše deti, naši susedia a známi, ale naopak budú sa s nami v nej radovať, uzdravovať a oslobodzovať od každého nešťastia. Pomáhajme si spoznať svoje charizmy, buďme vďační, ale najmä buďme zladení láskou, ktorá nás spojí do jedného tela a jedného Kristovho Ducha!