1 Kor 12,4-11

Minulú nedeľu som končil kázeň zmienkou o priateľovi, ktorého som stretol po dlhých rokoch. Od istého času sa angažuje v spoločenstve ľudí, ktorí sa pravidelne schádzajú, aby chválili Pána, dávali svedectvá o viere, kázali a uzdravovali. Spoločenstvá s takouto náplňou činnosti sa označujú za charizmatické. Zväčša ich neorganizujú kňazi a na rozdiel od bežnej účasti v kostoloch je v týchto spoločenstvách veľa mužov. Vždy som bol voči spoločenstvám tohto typu opatrný. Ľudia, ktorí spontánne chvália Boha vlastnými slovami, môžu len „vylievať“ svoje city; tí, čo svedčia o vlastných zážitkoch, môžu sa len robiť zaujímaví; ľudia, ktorí kážu bez poverenia i vzdelania, môžu mudrovať a šíriť nezmysly. A to, čo vyzerá ako uzdravovanie modlitbou, môže byť psychická manipulácia. Často je to práve takto, a preto som opatrný. Ale býva to aj inak. Spontánnosť je v zásade správna, aj ochota byť osobný. Človek bez teologického vzdelania môže mať pravé poznanie a veriaci ľudia naozaj môžu uzdravovať. A iniciatíva ľudí bez toho, aby ich kňazi do niečoho tlačili, je samo o sebe skvelá vec.

Po niekoľko nedieľ budeme pri bohoslužbách čítať úryvky z 1. listu apoštola Pavla Korinťanom. Dnes začíname 12. kapitolou, kde apoštol píše kresťanom o charizmách. Nie všeobecne, píše o ich charizmách. V mladej korintskej cirkvi bolo mnoho ľudí, ktorí mali charizmy. Bolo to príťažlivé svedectvo kresťanskej viery, ale boli s tým aj problémy. Pavol pripomína, že sú rozličné dary (charizmy), ale opakovane zdôrazňuje, že je len jeden darca tých darov, jeden Pán, a každý má dar nie pre seba, ale na úžitok iného. Potom aj vymenúva viaceré dary, ktoré kresťania v tej dobe prejavovali: múdrosť a poznanie, ktoré mali zdieľať s inými; sila viery – azda myslel až na hrdinské svedectvo; uzdravovanie i konanie divov (azda išlo o oslobodenie od depresií a iných nešťastí); predvídanie budúcnosti a prorokovanie; sprevádzanie ľudí v problémoch; eufória z viery (nie hystéria) a jej vysvetlenie.

Jeden biblický teológ (Klaus Berger) hovorí, že charizmy sú čosi ako Božie reklamné akcie. Sú nápadné, imponujúce a prekračujú všetky bežné očakávania. Charizmy často prejavovali ľudia, ktorých označujeme za svätých. Svätí ľudia neboli nejaké vyvážené či vyrovnané typy. Skôr naopak, boli to ľudia, čo riskovali a všetko „vsadili na jednu kartu“. Ako súčasné charizmy tento teológ spomína napríklad schopnosť učiniť šťastným mĺkveho, do seba uzavretého starého človeka. Alebo schopnosť učiteľky náboženstva tak viesť malé deti, že si na celý život zachovajú vedomie o dobrom a milosrdnom Bohu. Tiež horlivá aktivita, ktorá neruší, ale dáva skúsenosť, že sa o niekoho naozaj zaujímame a sme pripravení pomôcť. Alebo vernosť pri prenasledovaní, ako ju prejavili mnohí mučeníci počas komunizmu alebo uprostred fanatických moslimov či v chudobných krajinách, keď sa postavili na stranu utláčaných proti oligarchom. Osobitné charizmy prejavujú aj lekári, ktorí viac ako liekmi pomáhajú humorom a chápavosťou, a tiež umelci, ktorí vidia krásu tam, kde sú ostatní slepí.

Podmienkou pravej charizmy je vždy skromnosť a pripravenosť dať sa do služby iným. Pavol pripomína, že charizma je síce čosi výnimočné, ale nie v tom, že je zriedkavá, ale v tom, že každý má od Boha tú svoju. Nič nie je horšie, ako keď sa ľudia cítia zbytoční, nepotrební, keď sú podceňovaní a sami sa podceňujú. Skutočný vodca sa nespráva ako jediný, čo dokáže a vie, ale tak, že ostatným pomôže spoznať, čím sú obdarení a čo oni dokážu. Skutoční kňazi nie sú tí, čo jediní vedia a dokážu, ale čo ostatným pomáhajú spoznať Božie dary a ľudí sprevádzajú, aby ich rozvinuli a uplatnili.

Do mojej bývalej farnosti prišiel pred rokmi človek z USA. Predstavili mi ho ako trénera rôznych športov, najmä baseballu. Zistil som, že doma bol aj kazateľom nejakej menšej cirkvi. Predtým bol profesionálny športovec a teológiu vyštudoval dokonca na katolíckej škole. Prišiel na Slovensko aj s manželkou, lebo to cítil ako svoje poslanie. Keď sme sa ho pýtali, prečo práve k nám, povedal, že preto, lebo sa mu tu ohlásili mladí muži, ochotní venovať svoj čas deťom. Do jeho športových klubov chodia podnes deti, ktoré sú najmä z problémových rodín. Absolútna väčšina nikdy nebola v kostole. On sa snaží nenásilne ich priviesť aj k evanjeliu. Keď som sa pýtal, prečo práve také deti chodia k nemu, povedal, že on jediný ponúka voľnočasové aktivity zadarmo. Jednoznačne má ten človek charizmu od Boha. Na začiatku som bol aj voči nemu opatrný. Predsa len príliš veľa náboženských šarlatánov behá po svete a z ľudí ťahajú ešte aj peniaze. Ale schopnosť vyzdvihnúť iných, nie seba, nezarábať na niekom, ale obdarovať, nepchať niekomu svoje náboženstvo, ale spriateliť sa, až znížiť, a potom sa podeliť o svoju vieru – to sú všetko jasné prejavy Božieho obdarovania, ktoré máme pre iných.

Jedným z najväčších chorôb našej cirkvi je, že sme ľuďom nepomáhali objaviť ich vlastný dar, ktorý dostali ako semienko od Boha, aby sa v nich rozvinulo a zakvitlo. Naši ľudia podnes hovoria: Kňazi majú pomazané ruky, my nie, my nemôžeme to a to robiť… Je to inak. Kňazi majú pomazanie čiže charizmu ľudí sprevádzať a im pomáhať, aby spoznali a žili svoj dar. Keď sa Božím darom otvoríme, rozkvitnú naše spoločenstvá ako lúky na jar a Boh cez nás osloví aj spoločnosť, ktorá ho nepozná.