AutorLk 17,5-10
Úvod do liturgie
Dnes slávime 27. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V čítaní zo Starého zákona budeme počuť, ako sa prorok, veriaci človek, sťažuje, že Boh necháva trpieť ľudí a zdanlivo nepomáha. Boh mu odpovedá, aby nestrácal vieru, ale naopak sa v nej posilnil, lebo „spravodlivý človek žije z viery“. Podľa dnešného evanjelia viera nám dáva skúsiť, že nešťastné pomery, v ktorých sa často nachádzame, nie sú tým posledným, čo nás čaká. Podľa druhého čítania viera je aj Boží dar, ktorý treba rozvíjať – „veď Boh nám nedal ducha bojazlivosti, ale sily, lásky a rozvahy“.
Homília
Pri pohľade na situáciu dnešného sveta sa aj ľudia, ktorí sú si inak blízki, málokedy zhodnú. A tak sa pri svojich rozhovoroch určitým témam radšej vyhýbajú. Ak ide o rozumných ľudí, asi by sa nepohádali, ale rozišli by sa smutní, lebo pri rozhovore by sa pred nimi otvorila priam priepasť, ktorá ich rozdeľuje. Tento stav neporozumenia či polarizácie sa vysvetľuje rôzne. Najčastejšie vplyvom tzv. sociálnych sietí a celkovo súčasných médií, ktoré nás zdanlivo prepájajú, ale v skutočnosti nás skôr znechucujú i rozdeľujú.
Pri pohľade na priepasť medzi tým, čo Ježišovi učeníci okolo seba videli, a tým, čo by radi chceli – asi aj na základe toho, čo pekné zažili s Ježišom –, sa zľakli a požiadali Ježiša: Daj nám väčšiu vieru! Ako čítame v 17. kapitole Lukášovho evanjelia, Ježiš im nedal väčšiu vieru, ale použil obraz o viere úplne maličkej, o viere, ktorá je nepatrná ako horčičné zrnko. „Ak by ste mali takú vieru, robili by ste aj nemožné veci. Premiestnili by ste napríklad obrovský strom aj s koreňmi a presadili do mora.“ Inak povedané, ak by sme mali vieru, neľakali by sme sa sveta, ani svojej slabosti, ale pohli by sme seba i svet k lepšiemu.
Starosti, ktoré si robíme nad súčasným svetom, sú skutočné, a niet divu, že sme nad tým všetkým znechutení. Skutočné sú aj trápenia, ktoré máme sami so sebou, či už ide o trápenia zdravotné, finančné alebo morálne. Kde v týchto starostiach a trápeniach hľadáme riešenie? V spoločnosti sa to riešenie vidí napríklad vo výmene politikov. A v osobných záležitostiach v zmene pracoviska, vo výmene lekára; niekto vymení aj svojho životného partnera či partnerku. Všetky tieto pokusy môžu priniesť určitý efekt, ale často narazíme akoby na stenu a uvedomíme si, že sme bezmocní. Vtedy si niekto povzdychne: Nezostáva už nič iné, iba veriť.
Je toto však viera, o ktorej hovoril Ježiš? Viera ako tá povestná slamka, ktorej sa chce chytiť topiaci sa človek? Pozrel som sa do katechizmu, ako sa tam vysvetľuje viera. O viere je tam viacero vyjadrení, napríklad: „Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum i svoju vôľu, poslúcha ho“ (Katechizmus, čl. 143). Áno, môžeme to takto povedať, ale z čoho to vzniká, že niekto sa Bohu podriaďuje a iný nie? Alebo ako sa to spozná, že sa máme podriadiť práve Bohu? Pozrel som sa ešte do katechizmu pre deti a tam som našiel prístupnejšiu odpoveď: „Veriť v Boha znamená, že všetku svoju dôveru vložím do toho, kto ma najviac miluje. Prijímam to, čo Boh o sebe zjavuje. Usilujem sa robiť, čo mi hovorí. Pri ňom sme v bezpečí. Nemusíme mať strach. Spolu s ním môžeme zo seba vydolovať to najlepšie“ (Youcat pre deti, SSV Trnava 2019, 16). Tieto slová sú v knihe doložené obrázkom, na ktorom dve deti majú prejsť lanovým mostíkom ponad veľkú priepasť. Ako sa dá na to odvážiť, aby sme vstúpili na úzke doštičky, medzi ktorými zíva prázdno, a držali sa povrazov, ktoré sa kyvocú? Detský katechizmus dobre odpovedá, že je to možné len v dôvere voči tomu, kto nás najviac miluje, pri kom sa cítime v bezpečí. Vtedy je to totiž tak, že láska, pokoj, pocit bezpečia, ktoré nám niekto prináša, vojdú do nás. Vtedy už na labilnom mostíku nie som sám. Nie som sám so svojou slabosťou. Takpovediac sme vylepšení vzťahom k tomu, kto nás najviac miluje.
Ťažko povedať, čoho sa Ježišovi učeníci zľakli, keď žiadali o väčšiu vieru. Pamätáme si rozprávanie o boháčovi a Lazárovi, o neochote či neschopnosti vidieť trpiaceho. Tesne pred dnešným úryvkom evanjelia sú v texte dve krátke zmienky. Prvá je o tých, čo dávajú pohoršenie, lámu maličkých, teda trpiacich, chudobných, ponižovaných. Takým by podľa Ježiša bolo lepšie, ak by im na krk zavesili ťažký kameň a hodili ich do mora. Ale tiež platí, že ak by požiadali o odpustenie, treba im opakovane odpustiť. Možno aj toto Ježišových učeníkov vyľakalo. Povedali si: Nemáme na to. A Ježiš im povedal: Ale máte. Ak máte vieru, ktorá je aspoň ako horčičné zrnko. Zrnko je živé, porastie a bude z neho mocný strom. Teda nepotrebujeme väčšiu vieru, ale potrebujeme rásť v tej viere, ktorú máme (ak ju naozaj máme), vo vzťahu k tomu, kto nás najviac miluje.
Dolu pod obrázkom s lanovým mostíkom v detskom katechizme je zmienka o nemeckom evanjelickom teológovi Dietrichovi Bonhoefferovi. V čase, keď v Nemecku vládol Hitler, nehádal sa s inými o politike, ale zdôrazňoval osobné nasledovanie Krista. Ako odporcu režimu ho uväznili a nakoniec popravili krátko pred koncom vojny, 5. 4. 1945. Patrí medzi najuznávanejších intelektuálov a teológov 20. storočia. V tom detskom katechizme je citát z jeho básne, ktorú napísal pred smrťou vo väzení: „V nádhernom bezpečí dobrej moci s útechou očakávame ďalšie ráno. Boh je s nami vo dne i v noci, každý nový deň nám dáva svoje áno.“
Nik z nás nevie všetko hneď, nik z nás neprejde ponad priepasť len tak. Ale ak sme objavili to správne živé zrnko a zasadili ho do seba, dokážeme prekonať priepasti medzi nami i pod nami. A tak si nepýtame väčšiu vieru, ani lepší rozum, ale stretnutie s tým, kto jediný je milujúci a mocný. On nás potom urobí sebe podobnými.