AutorNm 21,4c-9
Úvod do liturgie
Na dnešnú nedeľu pripadol sviatok Povýšenia Sv. kríža. Sviatok súvisí s posvätením chrámu Sv. kríža v Jeruzaleme v r. 335 a s úctou relikvií Ježišovho kríža, ktoré sa pri tejto príležitosti slávnostne ukazovali. Čítanie zo Starého zákona pripomína udalosť z putovania Izraelitov na púšti, keď reptali proti Bohu a Mojžišovi. Mojžiš vyzdvihol predmet ich bolesti a prosil o Božie odpustenie. Tejto zvláštnej udalosti je v evanjeliu prirovnané pozdvihnutie Ježiša na kríž, na nástroj bolesti, aby sme si priznali svoju biedu a hriech a prosili o uzdravenie. Druhé čítanie od apoštola Pavla je oslavný hymnus na Ježiša Krista, ktorý nepresadzoval svoju moc, ale slúžil Bohu a záchrane sveta aj za cenu smrti na kríž.
Homília
Dnešný sviatok Povýšenia Sv. kríža, ktorý dostal prednosť pred slávením bežnej nedele, má zaujímavý historický pôvod. Súvisí s posvätením Baziliky Umučenia a Vzkriesenia v Jeruzaleme na Golgote dňa 13. 9. 335, ktorú dal postaviť cisár Konštantín. Na druhý deň, 14. 9., konala sa ďalšia slávnosť, keď jeruzalemský biskup ukázal ľudu veľkú relikviu Sv. kríža. Traduje sa, že túto relikviu našla v r. 320 matka cisára, cisárovná Helena, ktorá bola kresťankou prv, ako jej syn dal v r. 313 slobodu kresťanom v celej ríši. Kríž ako predmet, na ktorom zomierali ľudia odsúdení na smrť v časoch pohanského Ríma, kresťania v prvých storočiach ako svoje posvätné znamenie nepoužívali. Úcta ku krížu sa rozšírila až neskôr, keď kríž stratil funkciu trestu a dostal nový význam. Aký je tento význam, prečo dnes krížu hovoríme svätý?
K odpovedi na túto otázku sa pokúsime dospieť cez rozlúštenie prvého čítania zo Starého zákona, ktoré sa číta pri dnešnej liturgii. Jeho text treba naozaj rozlúštiť, lebo na prvé počutie zachytíme len nejaké divné rozprávanie o ohnivých hadoch, ktoré hrýzli Izraelitov a tí na následky pohryznutia zomierali. Smrti unikli tí, čo sa podívali na medeného (ohnivého) hada, ktorého podľa Božej rady vyhotovil Mojžiš. Na začiatku nešťastia Izraelitov bolo šomranie proti Bohu a Mojžišovi. Namiesto vďaky za to, ako unikli z otroctva v Egypte, a potom čo všetko šťastne prežili, viacerí z Izraelitov boli bezočiví, spochybňovali zmysel odchodu z Egypta a vyjadrovali hnus nad pokrmom, ktorý im pomohol na púšti prežiť. V texte knihy Numeri čítame, že Pán za tento nevďak a drzosť poslal na ľudí jedovaté hady. Dnes by sme skôr povedali, že nie Pán Boh, ale tí ľudia si sami na seba privolali to nešťastie.
Had je dávny symbol zlého. Symboly zvierat znázorňovali odpradávna určité vlastnosti, po ktorých ľudia túžili: silu, šikovnosť, ľstivosť, múdrosť a mnohé iné. Medzi liekom a jedom je niekedy tenká hranica, liečime sa liekmi, ktoré pomáhajú, ale často majú aj nežiadúce vedľajšie účinky. Zhoršenie stavu i smrť si ľahko privodí ten, čo používa lieky a opiáty po dúškoch a nie po kvapkách. V Egypte, odkiaľ Izraeliti ušli do púšte, sa jedovaté hady používali vo vyššej spoločnosti aj ako prostriedok chcenej smrti. Had teda symbolizoval zlo, ale aj moc nad zlom, smrť, ale aj únik pred ňou. Čo presne znamenal Mojžišom vyhotovený had, môžeme len hádať. Vyvesený na nejakom stĺpe bol na očiach, neskrýval sa už v kroví, čím sa stratil aj strach pred ním. Zjavne mal pripomínať najmä hriech Izraelitov. Asi išlo o niečo podobné ako v súčasnom psychologickom poradenstve, keď spoznanie príčin nejakého nešťastia je začiatkom uzdravujúceho procesu. V náboženstve sa k tomu pridáva uznanie vlastného podielu na nešťastí, priznanie sa k hriechu a obrátenie sa k Bohu. Pravdepodobne toto všetko znamenalo vyvesenie hada – aby si nevďační ľudia uvedomili, prečo ich postihlo nešťastie a navrátili sa s dôverou k Bohu, svojmu Záchrancovi.
Medzi prvými kresťanmi, ktorí dobre poznali dávne židovské rozprávania, sa tomu pradávnemu hadovi prirovnalo vyzdvihnutie Ježiša na kríž. Tak v Jánovom evanjeliu čítame: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ (Jn 3,14-15) Kríž podobne ako had pôvodne znamenal bolesť, trest, nešťastie. Podívať sa však na Ježiša na kríži neznačí v prvom rade vidieť bolesť, ale Ježiša, jeho život, jeho obetu a lásku, a následne, že práve pri pohľade na Ježiša, presnejšie povedané pri stotožnení sa s ním, s jeho dôvodmi žiť i zomrieť, možno skúsiť s ním aj uzdravenie a vzkriesenie.
Niekedy naši ľudia pri veľkých trápeniach povedia – a myslia si, že to hovoria nábožne –, že každý musí uniesť svoj kríž alebo že trápenie treba jednoducho prijať, lebo nám to z nejakého dôvodu vraj zosiela sám Boh. Patrí sa pripomenúť, že trpné, neprecítené, nepochopené prijatie utrpenia neuzdravuje, ale ubíja. Zachraňuje pohľad na Ježiša na kríži, ktorý je povýšený, nie na kríž samotný. Zachraňuje pohľad na toho, ktorý kríž prekonal a bolesť premohol – obetavou láskou, láskou dávajúcou zmysel, nie trpným podriadením sa.
Syn sv. Heleny, cisár Konštantín, stal sa v r. 312 vládcom Rímskej ríše (jej záp. časti), keď porazil istého Maxentia. Zachovala sa legenda, že pred bitkou so svojím protivníkom mal zjavenie a videl dve grécke písmená X a P (ktoré čítame ako Ch a R), teda začiatočné písmena mena Christos. Spolu s písmenami objavil sa nápis: „V tomto znamení zvíťazíš.“ Konštantín dal toto znamenie vyšiť na zástavy svojho vojska a naozaj zvíťazil. Toľko legenda. Skutočnosťou, nie legendou, je, že kresťanstvo zvíťazilo v Rímskej ríši omnoho prv, ako ho cisár zrovnoprávnil. Nezvíťazilo vojensky alebo po nejakom politickom prevrate, ale svojou príťažlivosťou. Oproti pohanským náboženstvám a aj pri porovnaní so židovstvom, kresťanstvo presvedčilo svojou rozumnosťou, solidaritou naprieč rôznymi spoločenskými vrstvami a asi najviac obetavosťou, ochotou pre svoju vieru v Krista trpieť, ísť s ním aj na kríž.
Ak dnes premýšľame o obnove viery v našich rodinách a celej spoločnosti, nečakáme na víťazstvo nejakého kresťanského politika nad nevercami a pohanmi. Čakáme na víťazstvo Ježiša na kríži, na naše zblíženie, naše stotožnenie sa s ním.