AutorLk 12,13-21
Úvod do liturgie
Dnes slávime 18. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie zo Starého zákona hodnotí ľudský život ako márnosť. Text vznikol asi 250 rokov pred Kristom. Autor vzdychá nad márnosťou života, ale nie je pesimistom. Kladie si otázky a ľudí chce usmerniť, aby nezostali pri povrchných veciach, ale hľadali skutočné šťastie. Dnešné evanjelium spochybňuje hromadenie majetku, ak je majetný človek zameraný len sám na seba. Ako pravé šťastie je označené „bohatstvo pred Bohom“. V druhom čítaní apoštol Pavol hovorí o kresťanoch ako o ľuďoch, čo sú vzkriesení – už teraz, nie až po smrti. Toto vzkriesenie sa pozná podľa ducha jednoty a bratstva, ktorým títo kresťania žijú medzi ostatnými ľuďmi.
Homília
Krátko po politickom prevrate v roku 1989 sa otvorili hranice a naši ľudia sa mohli slobodne pozrieť do susedného Rakúska. Azda 90% z nich sa nezaujímalo o kultúrne pamiatky a prírodné krásy, ale obzeralo tovar vo výkladoch. Ponuka tovarov bola oproti možnostiam socialistických obchodov neporovnateľne bohatšia. Niektorí uvažovali, za koľko rokov tie bohatšie krajiny dobehneme. Od tej doby prešlo veľa rokov, ale nedobehli sme. Ba celú Európu dávnejšie predbehli – v hospodárstve a výrobe – iné krajiny, na prvom mieste Čína.
Ako počúvame dnešný úryvok z evanjelia, snaha zabezpečiť si živobytie na istej úrovni nie je len otázka ekonomiky či politiky, ale je to aj otázka celkom osobná, podľa Ježiša priamo náboženská. Vo svojom podobenstve spomenul Ježiš nejakého boháča. Ten hospodáril na poliach a mal veľkú úrodu. Ježiš nepovedal, že zbohatol nečestne, celkom však spochybnil jeho snahu zabezpečiť sa. Jadrom Ježišovej kritiky bolo vyznanie toho boháča: „Duša moja, máš veľké zásoby, odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!“ Ježišova kritika nesmerovala na majetok ako taký, ale na nebezpečenstvo, keď užívanie si majetku vyplní celý priestor našej duše, mysle a srdca.
Podľa tradičného učenia cirkvi o čnostiach rozpoznávame tri božské čnosti (vieru, nádej, lásku) a štyri základné ľudské čnosti (rozvážnosť, spravodlivosť, mravnú silu, miernosť). Šetrnosť by sa niekomu mohla tiež pozdávať ako čnosť, ale medzi čnosťami podľa cirkvi, ani podľa antických filozofov ju nenájdeme. Možno najbližšie k šetrnosti by mohla byť čnosť rozvážnosti, ktorá podľa katolíckeho katechizmu „uschopňuje praktický rozum, aby rozoznával, čo je skutočným dobrom a volil správne spôsoby na jeho dosiahnutie“ (KKK čl. 1835). Teda nestačí byť šetrný, lebo ten, kto sa zdá byť šetrný, môže byť v srdci lakomý, a čo horšie – ako nás varuje Ježiš – aj chamtivý.
Podľa Ježiša je starosť o živobytie vo svojej podstate téma náboženská. Ako si to máme predstaviť? Ježiš medzi základné prosby Otčenáša zaradil prosbu o chlieb každodenný, ale mnohí zabúdajú na tú časť Otčenáša, ktorá tejto prosbe predchádza a ktorá po nej nasleduje. Pred potrebou zabezpečiť si živobytie má byť vyšší ideál, starosť o úctu voči Bohu a o naše posvätenie. Ak túto starosť v sebe nepestujeme, smerujeme k tomu, čo Ježiš musel povedať o tom boháčovi: blázon. A keď nepestujeme v sebe ani starosť, aby sme neboli dlžníkmi lásky Bohu a blížnym, stávame sa nielen bláznami, ale aj chamtivcami, nebezpečnými ľuďmi. Ktosi dobre poznamenal, že mnohí dnešní ľudia namiesto prosby: „chlieb náš každodenný daj nám dnes,“ modlia sa: „chlieb náš daj nám stále, a pridaj aj cestovanie, koníčky a blahobyt, to všetko, čo sme si obľúbili a na čo sme si zvykli.“
Niekto sa môže spýtať: V čom je problém? Nie sme rovnakí, niekto má šťastie, iný je šikovný, zarobí viac… Sú takí ekonómovia, čo tvrdia, že podnikavcov treba nechať bohatnúť, lebo oni rozhýbu spoločnosť a z ich bohatstva potom ako zo sita na špagety prekvapká to bohatstvo aj na ostatných. Nuž, kto chce, nech tomu verí. Pohľad je to veľmi zjednodušený. Nepočíta s možným sebectvom a chamtivosťou, ktoré sa vkradnú do ľudského srdca o to rýchlejšie, o čo je v ňom menej snahy o skutočné čnosti či priamo o to, čo Ježiš nazval bohatstvo pred Bohom.
Čo značí byť pred Bohom bohatý? Súvisí to s tým, na čom si zakladáme, na čom sme závislí. Biblia v Starom zákone rozlišovala závislosť od Boha a od bôžikov. Bôžikmi sa mysleli predstavy o nebeských silách, ktoré údajne ovládajú svet (niečo ako znamenia zverokruhu); tie sily boli rôzne zobrazované a nazývané modly. Ale bôžikmi boli aj mocní ľudia, ktorým sa pripisovala veľká moc. V súčasnosti sú takými bôžikmi a modlami ľudia a finančné, politické i kultúrne inštitúcie, ktorí-ktoré sa snažia ovládať svet v mene ideálov moci, bohatstva, ale aj telesnej krásy, rozkoše a sily. Napokon, ľahko to poznáme podľa toho, od čoho sú dnes ľudia závislí, čo uctievajú, o čom snívajú. Oproti tomu všetkému byť bohatý pred Bohom značí byť od neho závislý, jedine jemu sa klaňať a jemu slúžiť. To nevylučuje radosť z iných ľudí a vecí, ale Boh zostáva na prvom mieste. Kde nie je, ľahko sa tým bôžikom stane nejaký mocipán, nejaká vec alebo ideológia. A z nás sa stane ich „hračka“.
Jestvuje starší francúzsky film pod názvom Hračka s Pierrom Richardom v hlavnej úlohe. On hrával zväčša v bláznivých komédiách. V tomto filme hrá novinára, ktorý má napísať reportáž z výstavy hračiek, ale syn majiteľa tých novín a množstva ďalších zariadení i tej výstavy si ako hračku kúpi jeho samého a vyžiada si ho dodať pekne zabaleného v krabici. Film z roku 1976 sa označuje ako paródia na kapitalizmus, v ktorom si bohatí kupujú iných ľudí, vlastnia svojich zamestnancov, aj svojich partnerov a manželky a narábajú s nimi ako s hračkami.
Každý z nás má okolo seba veľa lákadiel, ale aj veľa biedy. Nedajme sa oklamať falošnými predstavami, hľadajme čnosti, sily, vzťahy, ktoré stoja za opravdivú námahu. Na rozdiel od tých falošných ich spoznáme podľa toho, že nás nečinia bláznami, ani hračkami, ale slobodnými a radostnými priateľmi Boha, prírody i ľudí.