Jn 14,23-29

Úvod do liturgie

Dnes slávime 6. veľkonočnú nedeľu. Pri sv. omši dnes slávime aj Prvé sväté prijímanie desiatich našich detí. Sú to Jakub, Michal, Sofia, Teodor, Adam, Karolína, Ema, Ferdinand, Karolína a Linda. Tešíme sa s nimi a s ich rodinami. V prvom čítaní zo Skutkov apoštolov dnes čítame o radosti, ktorú získali ľudia, čo sa dali pokrstiť, a o dare Ducha Svätého, ktorý prijali cez apoštolov. V druhom čítaní zo Zjavenia Jánovho pokračuje veľké videnie autora knihy o novom svete, ktorý nemá chrám, lebo jeho chrámom je Boh a Baránok, čím sa myslí Ježiš Kristus. Podľa dnešného evanjelia spoločenstvo Ježišových učeníkov žije z prijatia Božieho slova v Ježišovi. Kto sa k nemu hlási, toho povedie Duch Svätý a získa radosť a pokoj.

Homília

KM:

Dnes slávime Prvé sv. prijímanie. Je to slávnosť našich detí, ich rodín, ale je to aj naša spoločná slávnosť. Zvonka je to malá paráda, pekne sme oblečení, máme vyzdobený kostol, doma ste pripravili pekné pohostenie… O čom je táto slávnosť? Na rozdiel od celkom malých detí, ktoré strážime a vo všetkom sa o nich staráme, tieto deti sa nám dospelým pomaly stávajú partnermi, spolupracovníkmi. A nielen v tých celkom obyčajných veciach … Stávajú sa našimi partnermi aj v tom, čo je pre nás dôležité, vzácne, najsvätejšie… Poprosím teraz Marušku, aby nám o tom niečo povedala.

Maruška:

Milé deti,

Ľudia bývajú pri takýchto slávnostiach trošku natešení, trošku napätí, rodičia možno aj unavení… Napriek tomu si ale dnes budeme rozprávať hlavne o pokoji.

Videli ste niekedy športovcov alebo hudobníkov, keď sa pripravujú na vystúpenie? Ešte som nevidela krasokorčuliara, čo by pribehol na ľad a okamžite začal skákať, alebo gymnastu, čo by si vyzliekol bundu a hneď začal cvičiť na hrazde… Každý z nich na chvíľu zastane, vidíme, že niekedy aj privrú oči, sústreďujú sa. Hľadajú vnútorný pokoj, aby dokázali čo najlepšie predviesť, čo si nacvičili. Viem si predstaviť, že ste to už zažili aj vy – možno pred písomkou alebo nejakým vystúpením a rozhodnutím.

Našťastie náš život nie sú preteky. Ale teda, nie je to ani žiadna prechádzka ružovým sadom. Okolo nás sa deje veľa vecí a čím sme starší, tým viac je potrebné, aby sme dokázali správne rozlišovať, čo je dobré a čo nie, čo je užitočné, kedy sa ozvať a kedy ostať ticho. Sú to také malé a niekedy aj veľké skoky, piruety a saltá. Nemali by sme sa zakaždým trošku stíšiť a sústrediť? Dá sa to vôbec?

Keď Pán Ježiš už vedel, že ho idú zatknúť, chcel povzbudiť svojich priateľov, aby neboli smutní a nebáli sa. Hovorí im: Bol som pri vás a bolo vám dobre, ale ja som vám už povedal všetko dôležité, čo potrebujete, aby ste mohli pokračovať, aj keď už nebudem vedľa vás stáť. Kto ma miluje, bude zachovávať to, o čom sme sa rozprávali a nemusí sa báť, že bude sám, lebo ja a môj Otec budeme s ním v jeho srdci. Ak sa obávate, že ste veľa zabudli alebo všetko neporozumeli, tak sa nebojte, pošlem vám Tešiteľa, Ducha svätého. A darujem vám POKOJ. Môj pokoj. Nie pokoj, aký dáva svet.

Znie to trochu zvláštne, nie? Ježiš vedel, že to jeho priatelia nebudú mať bez neho ľahké. Prečo si myslí, že im pomôže, keď im dá pokoj? Hovorí, že to nie je hocijaký pokoj, ale JEHO pokoj. Je to pokoj, ktorý pomáha. Je to uistenie, že nás má stále rád, je to vnútorné utíšenie, pri ktorom načerpáme silu, získame rozvahu, múdrosť a pocítime súcit. Je to pokoj, ktorý nás robí silnejšími.

Je to milé, že to Pán Ježiš takto svojím priateľom povedal, ale ako ten pokoj môžeme pocítiť a zažiť my? Okolo nás je samý zhon a ruch, autá, električky, internet, mobily… Ukazuje sa, že pokoj môžeme zažiť, ak si doprajeme trošku ticha a spomalíme. Je to aj jeden z dôvodov, prečo chodíme my dospelí do kostola. Aby sme zažili pokoj, aby sme ho spolu prežili aj pri svätom prijímaní, aby sme si znovu uvedomili, že ho máme v našom vnútri.

Náš vzácny priateľ Brat Dávid vo svojej knihe Len cez teba som to ja spomína na chvíľu, keď bol ako dieťa v čakárni u lekára a nevedel obsedieť. Vtedy mu mama povedala, aby vyskúšal, čo vraj dokážu starí mnísi: „Iba sa nadychuj a vydychuj a pri každom dychu mysli na Ježiša.“ Píše: „Vyskúšal som, čo mi navrhla. Zatvoril som oči, pokojne som dýchal a myslel na Ježiša. Začal som si uvedomovať, že sa môžem do tohto domova v mojom vnútri kedykoľvek vrátiť. Od tej chvíle mi môj objav pridal do života kotvu, ktorá sa nedá stratiť.“

Čo keby sme si to teraz nachvíľku vyskúšali? Môžeme si zavrieť oči a iba vnímať svoj nádych a výdych a myslieť pri tom na Ježiša… Ďakujem… Aký to bol zážitok? Takto na prvýkrát to nemusí s nami urobiť nič. Ale, skúšajme si to, hocikedy a hocikde. Náš dych je s nami stále.

Pán Ježiš nás pozval prinášať do sveta jeho lásku a na pomoc nám daroval svoj pokoj. My ho môžeme pestovať a posúvať ďalej. Doma medzi súrodencami, v škole medzi spolužiakmi, všade kde sme. Ježišov pokoj nám môže pomôcť v ťažkých situáciách na chvíľku zastať, všimnúť si, čo sa deje, a konať ako Ježišov priateľ – zastať sa spolužiaka, ktorému sa smejú, pomôcť mame vyložiť nákup, alebo zdvihnúť papier, čo niekomu spadol na zem. Máme síce internet aj električky, ale srdce, v ktorom môžeme stretnúť Pána Ježiša môžeme mať stále na rovnakom mieste ako jeho priatelia pred 2000 rokmi.

KM:

Spoločné jedlo, pohostenie, je jedno z najlepších prejavov priateľstva, blízkosti, rodinnosti. Nejde pri tom len o to, aby sme nezostali hladní. Ide o zažitie tej blízkosti, radosti. Jedávať sám – to by nám po čase ani nechutilo. A byť s niekým a nepohostiť sa navzájom – to by nás tiež nebavilo. Jedlo a rodina, pohostenie a blízkosť patria spolu. Preto Ježiš povedal: Zostaňme si blízki, jedzte a pite na moju pamiatku! Alebo ako povedala Maruška: Dýchajte so mnou! Deľte sa so mnou. Ja s vami, vy navzájom. A premení na ľudí – či sme malí alebo veľkí – čo Ježišovu lásku a jeho pokoj podarujú ďalej. Nech sa nám to spoločne darí, nech máme veľa posily a radosti zo spoločenstva s Pánom Ježišom!