1 Kor 11,23-26

Úvod do liturgie

Dnes začíname sláviť veľkonočné sviatky. Dnes na Zelený štvrtok si zvlášť pripomíname Ježišovu poslednú večeru. Zo Sv. písma najprv čítame, ako slávili Veľkú noc Židia, keď spomínali na prechod z otroctva na slobodu. V druhom čítaní o Ježišovej poslednej večeri prináša svedectvo apoštol Pavol. On sám nebol na tej večeri prítomný, ale odovzdáva svedectvo prvých kresťanov. Zdôrazňuje, že ten, kto je zo svätého chleba a pije zo svätého kalicha, má zvestovať veľkosť Pánovej smrti, jeho obetavej lásky. Dnešné evanjelium pripomína, že obetavá láska v mene Ježiša nemôže zostať len pri slovách, musí mať podobu účinnej služby.

Homília

Po príchode do kostola sme zvyknutí pokľaknúť. Tým vzdávame úctu Ježišovi sviatostne prítomnému vo Sv. Oltárnej, ktorá sa uchováva v našich kostoloch vo svätostánku. Dnes sú dvierka na svätostánku otvorené a priestor pre Sv. Oltárnu je prázdny. Ide o pradávny zvyk v katolíckej cirkvi na Zelený štvrtok. Práve dnes si máme pripomenúť, že Sv. Oltárna nie je svätá vec, ktorá sa v kostole odkladá do peknej skrinky, ako sa nejaké vzácnosti odkladajú na obdiv do pekných vitrín v múzeu.

Zelený štvrtok je v našej cirkvi pamätným dňom Ježišovej poslednej večere, deň ustanovenia Sv. Oltárnej. Pri sv. omši čítame ako druhý biblický text úryvok z 1. listu apoštola Pavla Korinťanom. Tento list Pavol napísal približne v roku 55 po Kr., niekoľko desaťročí pred napísaním evanjelií a jeho zmienka o Poslednej večeri je najstaršou zmienkou o tejto udalosti vo Sv. písme. Pavol osobne nebol na tej večer prítomný, keďže až neskôr sa stal kresťanom a apoštolom. To, čo Pavol v liste spomína, prevzal ako svedectvo od ostatných kresťanov. „Bolo to v tú noc, čo bol Pán zradený,“ píše Pavol, „keď Ježiš vzal chlieb, chválil Boha, lámal ho a povedal: Toto je moje telo, ktoré je tu za vás. Nad kalichom potom povedal: Je to kalich novej zmluvy v mojej krvi. Toto čiňte na moju pamiatku!“ Potom ešte Pavol tajomne dodal, že Pánov chlieb a kalich máme jesť a piť ako zvestovanie Pánovej smrti, kým nepríde.

Pavol nepíše v liste Korinťanom o tejto udalosti preto, aby podal správu o Ježišovej večeri. Pavol to píše preto, aby kresťanov napomenul. Ako je zrejmé z listu, kresťania sa pravidelne schádzali na udalosť, ktorú nazývali Pánova večera. Nevolali to vtedy ešte sv. omša, ani sv. prijímanie, ani Sv. Oltárna. To sú naše neskoršie pomenovania. Niekoľko riadkov vyššie sa v Pavlovom liste dočítame, že tá Pánova večera bola súčasťou väčšieho pohostenia. Jednotliví účastníci priniesli veci na pohostenie. Ale čo sa niekedy nestalo? Pavol doslova píše: „Keď si pri jedení každý predloží svoju večeru, jeden hladuje a druhý sa opíja. Či nemáte vlastné domy, kde by ste jedli a pili? Alebo znevažujete Božiu cirkev a zahanbujete tých, čo nič nemajú?“ (1 Kor 11,21-22) Aby Pavol pripomenul, o čom má byť Pánova večera, opisuje, čo Ježiš pri Poslednej večeri povedal a urobil. Ježiš sa pri tej večeri nebavil nezáväzne s priateľmi. Ježišov išlo o život. Preto povedal: Jedzte to ako moje telo, pite kalich ako moju krv. Moje telo je za vás, nie pre mňa, za vás sa dáva, pre vás žijem. A ten kalich nie je len priateľský prípitok. Je to nová zmluva s Bohom založená v mojej krvi. Táto nová zmluva už nie je ustanovená cez príkazy a ich zachovanie ako v Starom zákone, ale v Ježišovom tele, v jeho krvi – alebo ako dodal Pavol, v jeho smrti. Zmluva s Bohom je založená odteraz na obetavom konaní Ježiša pre nás, na konaní až na doraz, až po smrť na kríži.

O toto ide, zdôrazňuje Pavol, aby sme zvestovali Pánovu smrť, jeho obetavú lásku, jeho darovanie sa pre nás a za nás. Aby sme o Pánovi svedčili, aby sme sami do toho Pánovho konania vošli, sami dali svoje telo a svoju krv. Ale potom slávenie Pánovej večere nemôže byť sebecké, nemôže ísť jeden domov najedený a druhý hladný! My sa možno usmievame pri predstave, ako slávili kresťania v 1. storočí to, čo dnes nazývame sv. omša. Z Pavlovej správy je zjavné, že sv. omša bola pôvodne skutočná hostina podobná tomu, ako sa dnes pri nejakej príležitosti konajú pohostenia príbuzných a priateľov. Svätostánky, sväté skrinky, vznikli až neskôr ako predmety na uloženie sv. jedla zo slávenia Pánovej večere pre tých, čo sa nemohli osobne zúčastniť. Ako keď my zo svadby alebo karu zabalíme niečo tým, ktorí pre nejakú prekážku nemohli prísť.

Čím sa však líši sv. jedlo, sv. prijímanie, od iného jedla a nápoja? Povieme, že posvätením alebo premenením slovami kňaza. Správne, ale to je len vonkajšia stránka celej veci. Základom je to, čo pripomenul apoštol: Konať na Ježišovu pamiatku. Konať, dávať, deliť sa, darovať, obetovať svoje telo a krv. Slávenie pri modlitbe v kostole má nám pomôcť konať na Ježišovu pamiatku v bežnom živote. Aby bolo jasné, o čo ide, apoštol Ján pri svedectve o Poslednej večeri ani nespomína, čo presne Ježiš povedal nad chlebom a vínom, ale osobitne vyzdvihol jeho službu pri umytí nôh (Jn 13,1-15).

Preto bol dnes pred sv. omšou svätostánok v kostole prázdny. Máme precítiť, že Ježišova pamiatka nie je nejaká svätá vec, že to, čo nazývame sviatosť, tu nie je len tak, a že ani my tu nie sme len tak. Naše spoločenstvo pri modlitbe prosí Boha, aby naše dary „posvätil rosou svojho Ducha, aby sa nám tak stali Telom a Krvou Kristovou“, a následne, aby sme sa my stali ich prijatím ľuďmi Tela a Krvi Kristovej. Nech sa nám to stane, nech sa čím prv a čím viacerí staneme živou pamiatkou Kristovou!