Lk 6,39-45

Úvod do liturgie

Dnes slávime 8. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V osobných vzťahoch i vo veľkých svetových udalostiach nie je vždy ľahké urobiť si správny názor. Dnešné čítanie zo Starého zákona je zbierkou malých napomenutí, aby sme sa neunáhlili pri hodnotení ľudí. Aj evanjelium je dnes zbierkou viacerých múdrych postrehov, ktoré nám môžu pomôcť, aby sme sa správne zorientovali. Keď Ježiš povie: „Slepý nemôže viesť slepého,“ slepotou nemyslí zdravotný postih, ale názorovú zaslepenosť, neschopnosť pravdivo vnímať ľudí a svet. V druhom čítaní apoštol Pavol nadšene volá, že smrť je premožená. Vychádza zo skúsenosti so vzkrieseným Kristom. Kto je s ním spojený, kto Krista nasleduje, zažije podobnú skúsenosť.

Homília

Nedávno som videl v jednom časopise kreslený vtip. Na obrázku boli dvaja snehuliaci, kvapkala z nich voda, a jeden z nich hovorí: „Nie je to divné? Čím viac sa zvyšuje globálne oteplenie, tým viac sú ľudia k sebe studenší.“ Možno máme viacerí takú skúsenosť, že niektoré témy neradno otvárať aj medzi priateľmi. Poznáme sa roky, máme sa radi, ale odrazu – zvlášť pri politike – narazíme. A tak sme radšej ticho, aby sme staré priateľstvo neohrozili.

Z dnešného úryvku evanjelia sme počuli viacero múdrych výrokov. V Lukášovom texte tvoria záver Ježišovej reči, v ktorej je zhrnutý jeho pohľad na skutočnú spravodlivosť. Ako sa však dá spoznať taká spravodlivosť? Odpoveď zdá sa byť ľahká: Strom poznať po ovocí a človeka podľa jeho skutkov. Čo však v situácii, keď nevieme ani rozlíšiť dobré od zlého? Na túto otázku Ježiš odpovedá poukázaním na slepotu, na zaslepenosť. Nerozlišujeme správne, lebo sme slepí. Prípadne, necháme sa viesť, ovplyvňovať slepými ľuďmi.

Ježiš pred svojimi poslucháčmi používal ľahko zrozumiteľné príklady. Je až úsmevné, keď spomína brvno vo vlastnom oku a triesku, ktorú ideme vybrať z oka svojho priateľa. Opakovane sa nám natíska otázka: Ale prečo je to tak, ako sa to stane, že si niekto neprizná svoju slepotu, že sa takpovediac míňa so skutočnosťou? Kedysi jestvovali smutné vtipy o ľuďoch v tzv. blázinci. Ako si namýšľajú, že sú napríklad Napoleonom. V týchto prípadoch ide o vážne choroby. Predsa, telesná a psychická choroba je zväčša (aj keď nie hneď) spoznateľná a ako-tak liečiteľná. Keď Ježiš hovoril o slepých ľuďoch, o takých, čo majú brvno v oku, však nehovoril o psychicky chorých ľuďoch. Hovoril o stave, keď zo svojho srdca vynášame zlo a konáme zlo, a ešte si namýšľame, že môžeme iných poučovať.

Ako sa dá vyjsť z takýchto situácií? Dnešný úryvok evanjelia prináša v skratke základné Ježišove výpovede o spravodlivosti, ale vynechaný bol posledný Ježišov príklad, ktorý sa v tejto reči nachádza. Je to podobenstvo o dvoch staviteľoch. Jeden stavia na skale, druhý na zemi bez základov. Prvému vydrží dom aj cez povodeň, druhému zostane z domu rumovisko (Lk 6,46-49). Nakoniec to môže byť tak aj v našej viere, v duchovnom živote a dôležitých vzťahoch, že prestaneme byť slepí, až keď sa nám celý koncept našej stavby zrúti. Vieme si predstaviť také situácie, keď sa povie, že jednotlivec alebo spoločnosť začína odznova, až keď sa musí odraziť od dna.

To je jedna možnosť – či už v osobných vzťahoch, náboženstve alebo politike –, že po stroskotaní určitých predstáv začneme odznova. Druhá možnosť je lepšia: Vedome si budovať otvorenosť názorov a spôsobov. Netreba si to pliesť s relativizmom, s neschopnosťou či neochotou niečo si naozaj vážiť, niečo naozaj veriť. Duchovne otvorený človek nemá predsudky, nevyhýba sa stretnutiu s inými názormi, a to ani v oblasti, ktorá mu je najsvätejšia. Nie je voči iným názorom otvorený preto, že si neváži vlastnú náboženskú tradíciu, ale preto, že si váži aj ľudí inej viery a ich tradíciu. Najhlbšia otvorenosť sa však nedeje v ochote vnímať iných ľudí alebo iné udalosti a javy vo svete, ale v ochote byť otvorený pred Bohom. Keď Ježiš alebo neskôr jeho nasledovníci varovali pred slepotou a slepými vodcami, na prvom mieste im išlo o otvorenosť pred Bohom. Ak som plný seba, ako môžem počuť Boha? Ale aj, ak som plný naučených poučiek, pravidiel a zvyklostí, kde je potom priestor, v ktorom ma Boh môže osloviť? Pápež František hovorieva, že Bohu stačí aj malá škáročka, ktorá sa objaví na pancieri našej sebaistoty napríklad vtedy, keď niečím trpíme, v niečom zlyháme. Podobne, ak sa necháme osloviť zranením iných.

Keď pápež František prednášal o umení rozlišovania pohnútok, motivácií, povedal: „Duchovný život nie je technika, nie je to program vnútorného šťastia, ktorý si sami naprogramujeme. Duchovný život je vzťah so živým Bohom, ktorý nemožno vtesnať do našich kategórií.“ (František/G. Costa, Srdce nám hovorí o Bohu, 2023, 53.) Kto nedokáže veriť v Boha, nech sa snaží o otvorenosť voči životu ako takému. Nech zo života nerobí osud, slepý zákon, ale ani to naprogramované šťastie. Z mladosti si trochu pamätám marxistickú poučku, že človek je výslednicou prírodných a spoločenských okolností. Vždy som si pomyslel: A kde je v tom náš vlastný podiel, naša vlastná tvorba? Dnes by som ešte dodal, že máme byť „otvorení na prekvapenia“. Neveriaci na to, že ho môže prekvapiť Boh, veriaci na to, že ten Boh je iný, ako si predstavuje.

Ak to platí pre to najsvätejšie, o to viac by to malo platiť pre názory na všedný život i na to, čo nazývame politika. Buďme otvorení na prekvapenia. Na to, že všeličo je inak a môže byť inak. K tomu najkrajšiemu nech patrí zistenie, že niektorí ľudia považovaní za nepriateľov nimi nie sú a priateľstvá, ktoré ochladli, že opäť žijú a hrejú!