Lk 3,10-18

Úvod do liturgie

Dnes slávime 3. adventnú nedeľu. Prvé i druhé čítanie zo Sv. písma začína výzvou: Radujte sa! Prorok Starého zákona vyzýval ľudí, aby v každej situácii žili vo vedomí, že Boh je s nimi, že je uprostred ich života. Podobne písal apoštol Pavol. Ľudí v meste Filipy ubezpečoval, že nemusia byť z ničoho ustarostení, ak našli pochopenie sveta a svojho života v Ježišovi Kristovi. On im poskytne najkrajší pokoj. Dnešné evanjelium spomína Jána Krstiteľa. Ľudia, ktorí túžili po zmene a lepšom živote prichádzali za ním a dávali sa pokrstiť. Ján im radil, ako majú poctivo žiť a pripravoval ich na príchod toho, kto ich pokrstí ohňom Ducha Svätého.

Homília

Sú také chvíle v dejinách, keď sa mení doba. Menia sa okolnosti, mení sa systém, mení sa moc a ľudia pri moci. Niekedy sa zdá, že zmeny sa dejú postupne, evolučne, a niekedy sa to udeje náhle, cielene, vzopnutím rôznych síl, teda revolučne.

Vystúpenie Jána Krstiteľa, o ktorom dnes čítame z úryvku Lukášovho evanjelia, ľudia nebrali ako prejav postupného vývoja, skôr ako čosi revolučné, strhujúce, čo vzbudilo veľké očakávania. Ján vystupoval mocne, nikomu sa nepodvoľoval, odvolával sa iba na Pána Boha a ako správna autorita mal na ľudí aj požiadavky – zmeniť život, polepšiť sa, prijať krst pokánia. Situáciu v spoločnosti hodnotil ako zrelú na veľký trest. Doslova hovoril, že sú už „priložené sekery na korene stromov a že každý, kto neprináša dobré ovocie, bude vyťatý a hodený do ohňa“ (Lk 3,9). Na toto strašenie ľudia reagovali otázkami, čo teda majú robiť. Ján neporadil nič zvláštne. Odporučil podeliť sa, nekradnúť, neubližovať. Zároveň odmietal predstavu, žeby on mohol byť Mesiášom. Ten bude iný, bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.

Mesiáš bol v predstavách nábožných Židov revolučná postava. Mal konať mocne, vyvolať veľkú zmenu pomerov. Jeho hnacou silou mal byť Boh sám. Poznaný mal byť ako posol od Boha, zároveň ako Boží konateľ, sudca i bojovník. Väčšina Židov si Mesiáša predstavovala ako mladého Dávida, ktorý bol najprv neznámy, potom sa ako chlapec preslávil porážkou obra Goliáša a o nejaký čas sa stal mocným kráľom. Dávid zostal v pamäti ako nábožný človek (je autorom viacerých žalmov v Biblii) a súčasne ako veľký víťaz nad nepriateľmi. Preto sa Mesiášovi dával aj titul Syn Dávidov.

Ako Ján charakterizoval Mesiáša? Počuli sme: Bude krstiť Duchom Sv. a ohňom. Čo si pod tým máme predstaviť? Naše slovo krstiť je odvodené od titulu Kristus (čo je grécke pomenovanie pre Mesiáša). Slovo krstiť je však v gréckom texte Nového zákona písané ako baptizein, čo doslovne značí ponoriť. Ak má Mesiáš krstiť Duchom Sv. a ohňom, treba si to teda predstaviť ako „hodenie do ohňa“. Prečo to Ján takto hovoril? Oheň je v reči evanjelia samozrejme obraz, a to obraz pozitívny. Nemáme zhorieť pri nejakom nešťastí, máme horieť, byť zapálený láskou, radosťou, túžbou urobiť niečo dôležité a veľké. Ponorenie do ohňa značí aj to, čo nazývame inšpiráciou (doslovne oduševnením, nadšením). V kresťanskom vyjadrení nositeľom oduševnenia je Duch Boží, Boh sám, a jeho sprostredkovateľom je Ježiš – Mesiáš. Pozná sa to podľa daru ohňa, daru oduševnenia, Božej inšpirácie.

Pravda, pokrstení sme mnohí, ale často to vyzerá tak, akoby to nebolo tým pravým ohňom. Nemecký básnik Rainer Maria Rilke sa asi pred sto rokmi vyslovil, že naše kresťanstvo pôsobí sťa dvetisíc rokov odstáty čaj. Možno je to tak preto, že sa krstíme z dôvodov formálnych, nie zapaľujúcich, sme kresťanmi z dôvodov spoločenských, nie osobných, a blízke Vianoce budeme sláviť z dôvodov zvykových, nie z túžby po Božej zmene, po uchvacujúcej radosti. Preto, ak máme zažiť ponorenie do ohňa Ducha Svätého, musíme rozmýšľať i konať s túžbou po zmene, revolučne.

Ako si to môžeme predstaviť? Pri naučenom spytovaní svedomia zväčša zisťujeme, že máme stále rovnaké chyby a hriechy. Je dobré priznať si aj tie bežné hriechy, ale zaoberať sa máme najmä niečím iným. Dobré spytovanie svedomia a dobrá spoveď začínajú tým, že spoznáme, čo nás teší a čo trápi. Pápež František radí, aby sme si na konci dňa položili otázky: Čo sa dnes udialo v mojom srdci? Čo sa prihodilo, čo ma donútilo reagovať? Z čoho som bol smutný a z čoho som mal radosť? Ide o to, aby sme si všímali, ako prebiehajú naše pocity, čo nás priťahuje, inšpiruje počas dňa. František zdôrazňuje: „Učme sa rozpoznávať, čo sýti naše srdce.“

K Jubilejnému roku 2025 vyšli od pápeža Františke dve knihy, výber jeho úvah na tému viery a nádeje. V knihe o nádeji František nemaľuje nič na ružovo. V úvode píše, že žijeme v období tretej svetovej vojny. Niektorí ľudia si to neuvedomujú, lebo vojna prebieha po čiastkach, na etapy, niekoľko rokov v jednej krajine, potom inde. Aktéri sú tí istí a tvrdia stále to isté: Bojujú za národ, za štát, alebo slobodu a demokraciu. A vždy to dopadne hrozne. V takomto svete nepomáha náboženstvo, nepomáha viera, ktorá je ako odstáty čaj. V predslove ku knihe o nádeji František spomína dvoch otcov, Izraelčana Ramiho a Palestínčana Bassama. Obom v konflikte, ktorý práve prebieha v Palestíne, zabili ich malé dcérky. Napriek tomu sa oni dvaja v mene svojho zármutku nestali nepriateľmi, ale priateľmi, ba bratmi. Žijú odpustenie a zmierenie. Pápež hovorí: „Stretnutie s nimi mi dodalo veľa nádeje, a tá nám otvára nemysliteľné horizonty.“

Neprežívajme svoje dni a roky len ako opakovanie toho istého. Všímajme si zmeny v sebe a okolo seba. A rozlišujme, čo sýti naše srdce. Čomu ho otvoríme v radosti i smútku. Ak to bude Ježiš, pravý Mesiáš, pokrstí nás ohňom a spolu s nami zmení náš boľavý svet.