Mt 5,1-12

Keď niekoho v našej cirkvi vyhlásia úradne za svätého, je to dosť veľká sláva. A sú s tým spojené aj veľké vybavovačky, dokonca aj značné finančné výdavky. Trochu sa to podobá konaniu na súde. Kandidáta na svätosť musí niekto navrhnúť a proces musí získať podporu cirkevných predstaviteľov, najprv na domácej úrovni, potom v Ríme. A svätosť sa musí potom dokázať. Kandidát svätosti dostane svojho advokáta, ktorý o ňom zhromažďuje pekné svedectvá, ale dostane aj žalobcu (advocatus diaboli), ktorý zasa naňho zhromažďuje zlé veci, prinajmenej sa snaží všetko spochybňovať. Navyše, zväčša sa požaduje aj dôkaz, že kandidát svätosti urobil zázraky…

Málokto si uvedomuje, že na sviatok Všetkých svätých nespomíname na takýchto ľudí, ktorí po dlhom procese svätorečenia boli úradne vyhlásení za svätých. Dnes myslíme na ľudí, ktorí pred dejinami zostali neznámi, ale pred Bohom dospeli k plnosti svojho života. Prefácia na dnešný sviatok hovorí: Dnes oslavujeme nebeský Jeruzalem, tvoje sväté mesto, našu večnú vlasť, kde ti neprestajne spieva na chválu plesajúci zástup našich svätých bratov a sestier. Podľa tohto vyjadrenia svätí sú naši bratia a sestry vo viere, v žití viery, teda aj mnohí naši rodičia, priatelia, príbuzní, známi i neznámi ľudia. V slovenskom preklade latinského originálu prefácie môže divne znieť opis týchto ľudí ako plesajúcich spevákov. V nemeckej omšovej knihe som našiel ten istý text, ale v inom preklade: Dnes sa dívame na tvoje sväté mesto, našu vlasť, nebeský Jeruzalem. Tam ťa neustále chvália oslávení členovia cirkvi, naši bratia a sestry, ktorí už dosiahli plnosť života.

Teda nie je reč o spievaní, ale plnosti života. Čo to však je plný život? Myslí sa niečo ako plné uspokojenie, nasýtenosť alebo azda bohatstvo? Kedy však máme dosť, kedy je náš život bohatý? Poznal som ľudí, ktorí boli starí, často i dosť chorí, neobišli ich rôzne nešťastia – aj také, s ktorými sa bežne nepočíta, ako je napríklad predčasná smrť manžela, ale aj detí. Niektorých som poznal ako veľmi dobrých, láskavých ľudí, neboli vôbec zatrpknutí, naopak, mali humor a nadhľad. Mali veľký záujem o život iných ľudí, o svoje susedky, susedov, pomáhali, ako sa dalo. Bohatosť ich života nebola v počte dožitých rokov, ani v trvalom zdraví, ani vo veľkej rodine, ktorá by ich obklopovala, už vôbec nie v peniazoch, ale v spokojnosti, ktorá sa nedá celkom jednoducho popísať. Samozrejme, nemohli byť spokojní s tým, že im niekto predčasne zomrel alebo že boli často chorí, ale s tým, ako porozumeli životu, ako ho prijali a ako zaň boli vďační.

Asi sa to nedá pomenovať lepšie, ako to pomenoval Ježiš, keď vyriekol svoje blahoslavenstvá. Blahoslavení chudobní duchom, blahoslavení plačúci, blahoslavení prenasledovaní atď. V povrchnom pohľade samé nešťastné situácie. Ale skúsme to vysloviť naopak: Blahoslavení bohatí duchom, plní ducha či azda inteligencie, plne spokojní so sebou, alebo blahoslavení radujúci sa, obdivovaní, zabezpečení… Cítime, že to nejde. Poznáme príliš veľa zabezpečených, so sebou spokojných, bohatých, ktorí sú často zlí až nebezpeční, zväčša necitní, prinajmenej na seba zameraní. K pochopeniu nám môže pomôcť správny výklad slova blahoslavení. Toto slovo neoznačuje šťastie. V niektorých slovanských jazykoch slovo blagoslov označuje to, čo nazývame požehnanie. A požehnanie neznamená šťastie, ale Božiu blízkosť, ochranu a milosť. Kde je núdza najväčšia, pomoc Božia najbližšia, hovorievali naši starí rodičia. Tým nemysleli, že Boh im zoslal núdzu, ale že práve v núdzi si človek najviac uvedomil a precítil, že jeho najväčším bohatstvom nie je majetok ani zdravie, ale Božia blízkosť, požehnanie.

Je to však naozaj tak? Nik nám neporadí, ak sa to sami neodvážime skúsiť alebo ak po tejto skúsenosti aspoň nezatúžime. Z Lukášovho evanjelia poznáme rozprávanie o dvoch lotroch, ktorí zomierali vedľa Ježiša na kríži. Jeden z tých lotrov spoznal v najväčšej núdzi Božiu blízkosť. Ježiš mu mohol dokonca povedať: Dnes budeš so mnou v raji! Azda jediný svätý, ktorého vyhlásil za svätého sám Ježiš. Bez akéhokoľvek procesu dokazovania. Stačila prosba toho hriešnika: Ježišu, spomeň si na mňa, keď budeš vo svojom kráľovstve! (Lk 23,42-43)

Plnosť života zaiste nemusíme spoznať až v umieraní. To je len hraničná situácia, ktorá jedinečne preskúša naše viery a túžby. Rád spomínam na niektorých ľudí, pri ktorých som bol blízko, aj keď zomierali. Niektorí ako kajúci lotor. Nemohol som urobiť veľa, ale mohol som dať najavo priateľstvo či solidaritu. Niektorí zomierali ako svätí ľudia. Nič si nenamýšľali, boli najmä vďační. Za každú chvíľku, ktorú ešte žili s nami, ale súčasne úplne vyrovnaní s tým, že zajtra už budú ďakovať v nebi. Ľudia sme rôzni, rozdielni, ale nebojím sa povedať, že mnohí sú Ježišovi blahoslavení teda svätí. Nenašli pokoj od všetkého, ale spokojnosť vo všetkom, lebo ich si našiel Boh a oni sa jeho blízkosti otvorili. Prosíme dnes za to, aby sme raz aj my dospeli k takejto spokojnosti!