Mk 10,46b-52

V týchto dňoch sa všetky verejné média venujú 100. výročiu vzniku Československa. Prvé obdobie republiky sa niekedy dáva za vzor demokracie. Z odstupu tých 100 rokov však je úplne jasné, že ak by sa vtedy niekto pýtal ľudí na názor, republika by nevznikla. Napokon, ak by sa niekto pýtal ľudí pred 25 rokmi, nevznikla by ani súčasná Slovenská republika. Nespomínam to  preto, aby som politizoval, ale ako zaujímavý príklad a zároveň otázku, nakoľko sa dokážeme orientovať v tom, čo sa deje, nakoľko si vieme vyhodnotiť, za kým, za čím ísť, koho a čo nasledovať.

Ako čítame v dnešnom pokračovaní z Markovho evanjelia, okolo Ježiša vzniklo veľké hnutie. Na ceste do hlavného mesta sa k nemu pridávali mnohí ľudia; v Jerichu už šiel za Ježišom veľký zástup. Podobne ako v iných náboženských a politických hnutiach boli aj medzi Ježišovými priaznivcami ľudia s rôznymi motiváciami. Tie motivácie k nasledovaniu Ježiša otestoval jeden slepý človek. Zachovalo sa nám celé jeho meno: Bartimej, Timejov syn. Tento muž oslovil Ježiša zvláštnym titulom: Syn Dávidov. Medzi Židmi to bol titul pre Mesiáša. Tak dovtedy hodnotili Ježiša len niektorí jeho apoštoli (Mk 8,29). Jedna časť Ježišových priaznivcov chcela slepého muža umlčať. Iní však slepca povzbudili, aby sa nebál a šiel za Ježišom. Bartimej sa pri osobnom stretnutí s Ježišom dozvedel, že ho uzdraví jeho vlastná viera. Tá viera, ktorú mal už vtedy, keď kričal a nedal sa umlčať. V tejto viere naozaj uvidel a hneď nasledoval Ježiša na ceste. O niektorých uzdravených ľuďoch sa v evanjeliu dočítame, že sa Ježišovi nepoďakovali alebo hneď utekali preč užívať si života. Bartimej zostal s Ježišom. Preto poznáme celé jeho meno, stal sa Ježišovým učeníkom.

Mohlo by nás zaujímať, čo to je za vieru, ktorá uzdravuje. Ježiš nehovorí o svojej sile či schopnosti, ale o Bartimejovej viere: Tvoja viera… Chorí ľudia majú tendenciu podceňovať sa. Necítia sa dobre a obávajú sa, že iným sú na obtiaž. Boha prosia o pomoc, ale veľké nádeje si nerobia. Navyše, môžu sa vyskytnúť ľudia, ktorí ich chorobu pokladajú za trest Boží. V Ježišovej dobe slepota a iné nešťastia sa určite takto hodnotili – ako znak, že tí ľudia si ani nezaslúžia byť zdraví. Aká viera uzdravila Bartimeja?

V príbehu sa objavujú tri pomenovania Ježiša, ktoré nám pomôžu našu otázku zodpovedať. Prvé je úradné: Ježiš Nazaretský. Také meno by mal Ježiš v osobných dokladoch, ak by v tých časoch existovali. Bartimej poznal toto úradné Ježišovo meno. Napriek svojmu hendikepu musel o Ježišovi už čosi vedieť, musel sa zaujímať a dostal sa k dôležitým informáciám. Tie si vyhodnotil inak ako mnohí jeho súčasníci. Ježiš Nazaretský nebol preňho hocikto, ale Syn Dávidov (Mesiáš). To je druhé Ježišovo pomenovanie v príbehu. Skade na to Bartimej prišiel? Viera je aj vyhodnotenie informácií. Viera ako uznanie, úcta, vzťah. Nie viera ako súpis povinností a poučiek. Pre Židov, pre ktorých bola viera súpisom poučiek a povinností, sa Ježiš ani náhodou nejavil ako Mesiáš. Ani Bartimej si nemohol byť istý. Ježiša ako Mesiáša však vyznal a uznal prv, ako bol uzdravený. V osobnom rozhovore s Ježišom použije ešte tretie pomenovanie. Ježišovi hovorí rabbuni. Takéto oslovenie nájdeme v evanjeliách už len na jednom mieste, a to v príbehu Márie Magdalény, ktorá na veľkonočné ráno hľadá mŕtveho Ježiša v hrobe, nenachádza ho, a potom ho poznáva ako živého, keď ju Ježiš osloví jej vlastným menom (Jn 20,16). Oslovenie rabbuni sa pokladá za nežné oslovenie osoby, ktorú si veľmi vážime a prekladá sa ako môj učiteľ, môj majster, môj vznešený priateľ.

Taká je uzdravujúca viera. Od informácií k hodnoteniu, premýšľaniu, nádeji i nežnej úcte, osobnej dôvere, a potom k otvoreniu očí, uvideniu. Nevieme, aký typ ochorenia mal Bartimej, keď stratil zrak. Vďaka viere v Ježiša ako Mesiáša sa mu zrak vrátil a v tej viere ho aj hneď začal nasledovať, stal sa učeníkom, spolupracovníkom. V evanjeliu je zjavne dôraz na toto druhé uzdravenie: z chudáka učeník, z pasívneho trpiteľa aktívny apoštol. Pred rokmi som poznal jedného rakúskeho kňaza a profesora pedagogiky na univerzite, menom Albert Höfer. Jeho život sa zmenil po jeho 50-e. Oslepol. Ako sa vraví, zrútil sa mu svet. Všetko, čo vedel a mal rád, nemohol viac vykonávať. Predsa, neostalo to tak navždy. Zrak sa mu nevrátil, ale po istom čase sa s ochorením vyrovnal, opäť učil, diktoval knihy a sám začal uzdravovať. Stal sa zakladateľom biblickej Gestalt-terapie. To je jedna z metód psychológie. On ju spojil s biblickými príbehmi. Pomocou tejto metódy pomohol mnohým ľuďom, aby sa vysporiadali so svojím životom a vyliečili sa zo svojich zranení. Alberta som mal možnosť zažiť, keď párkrát prišiel na Slovensko a robili sme spolu niekoľko podujatí.

Čo je nešťastie a čo zdravie, čo je úspech a čo prehra? Často to nevieme rozpoznať, nevieme sa zorientovať – ani v osobnom živote, ani v politike, ani v cirkvi. Predsa, viera naozaj uzdravuje! Tá hľadajúca, túžiaca, hodnotiaca, dôveru vkladajúca do toho, ktorý si dôveru zaslúži. Nech sa takou stáva aj naša viera, nech nachádza svoje potvrdenie vždy v nových uzdraveniach na tele i na duši!