Mk 10,2-12

Úvod do liturgie

Dnes slávime 27. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie zo Starého zákona prináša dávne rozprávanie. Človek sa cíti sám a Boh stvorí ženu. Rozprávanie je mytologické, obrazné; pekne vyjadruje rovnocennosť muža a ženy a ich zjednotenie v láske. V dnešnom úryvku evanjelia pýtajú sa Ježiša na prepustenie manželky. Ježiš neodpovedá právnicky, ide k podstate: Ako je človek stvorený? Čo znamená manželstvo? Skutočné manželstvo nájdeme tam, kde nás s niekým spojil Boh. Druhé čítanie je dnes z Listu Hebrejom. Autorom je pravdepodobne židovský kňaz, ktorý sa stal kresťanom. Premýšľa o zmysle Ježišovho utrpenia, ktoré chápe ako prejav solidarity s trpiacimi, smrteľnými ľuďmi.

Homília

Keď som bol pred desaťročiami farárom na dedine, temer v každom dome sa chovali nejaké domáce zvieratá. Koňa či kravku mal málokto, ale prasiatka a rôzna hydina boli všade. Časy sa zmenili a dnes na našich dedinách sa zvieratá na spotrebu chovajú už len výnimočne. Zato na dedinách a ešte viac v mestách chováme psov a mačky. Nie na spotrebu; pre mnohých sa stali domácimi miláčikmi, partnermi a priateľmi.

Dnes sme si prečítali príbeh z knihy Genezis, zo Starého zákona, ako sa človek cítil vo svete sám a ako mu Pán Boh najprv za priateľov a partnerov ponúkol rôzne zvieratá. Príbeh znie ako rozprávka, odborne sa tomuto typu rozprávania hovorí mýtus čiže bájka, obrazný príbeh. Pomocou tohto rozprávania Biblia pekne vyjadruje, kto je človek. Biologicky či chemicky sme príbuzní zvieratám. Sme utvorení z rovnakej hliny. Ale pomocníka, životného partnera medzi zvieratami nenájdeme. Skutočný partner sa človeku zrodí tajomne počas jeho spánku. Celý proces má na starosti Boh. On z človeka vytvorí muža a ženu.

Niektoré obrazy z rozprávania sa oplatí vysvetliť, keďže sú často nepochopené. V texte sa človeku hovorí adam a to meno sa chápe ako označenie muža. Ale Biblia nehovorí, že je to muž. Adam je človek (hebr. doslova tvor z hliny, pozemšťan). Žena je podľa príbehu vytvorená z jeho rebra. Hebrejský pojem, ktorý prekladáme týmto slovom, má však viacero významov. Dá sa prekladať aj ako srdce alebo ako bočná strana. Keď si predstavíme nejakú väčšiu budovu, taká stavba má popri čelnej časti s hlavným vchodom aj bočné strany – krídla. Takto sa dá prekladať hebrejské slovo, ktoré sme zvykli do slovenčiny prekladať ako rebro: bočná strana, bočné krídlo. Napokon, aj v hrudníku máme rebrá ako krídla z jednej i druhej strany. V pôvodnom texte Biblie je teda človek po hebrejsky adam, muž je po hebr. iš a žena iša. Čo chce teda dávny biblický príbeh povedať? My ľudia sme blízko prírode, zvieratám, ale nepasujeme do prírody ako zvieratá. Človek nie je vysvetliteľný zo samotnej prírody. Človek na život potrebuje iného človeka, iných ľudí. Zvieratá nestačia.

Máme s tým však problém. Voči zvieratám určujeme pravidlá my. Najmä psy sa rady prispôsobia. Odborníci na chov psov vravia, že pes je šťastný, ak môže poslúchať. Samozrejme, aj na psa treba byť dobrý. S ľuďmi je to inak. Jedna možnosť ako riadiť ľudské vzťahy sú zákony. Podľa dnešného úryvku evanjelia prišli raz za Ježišom farizeji a pýtali sa ho, či muž môže prepustiť manželku. Ježiš im odpovedal: Prečo sa pýtate, máte predsa zákon od Mojžiša, že možno. Ale potom dodal: Dovolil vám to pre tvrdosť srdca. A pripomenul rozprávanie zo začiatku Biblie: Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Dôležité je, či tí dvaja spoznajú, kedy je ich spojenie od Boha. Tam, kde to spoznajú, budú si svoje spolužitie chrániť a nebudú sa pýtať, kto koho pošle preč.

V Ježišovom vysvetlení sa prelínajú vyjadrenia teologické a právne. Za cudzoložstvo bol u Židov veľmi prísny trest. Ježišovo vyjadrenie však nepočúvajme predovšetkým právnicky. To je častý omyl aj v našej cirkvi. Právne vzniká manželstvo sobášom podľa stanovených pravidiel. Židia tie pravidlá nazývali Mojžišov zákon, v katolíckej cirkvi máme Kódex kanonického práva. Právne formulácie sú užitočné pomôcky. Ale aj v cirkvi povieme, že pravidlá splnia svoj cieľ, ak ich sprevádza správny úmysel čiže viera, potvrdená skúsenosťou. V prípade manželstva skúsenosťou lásky dvoch ľudí. Táto skúsenosť má predchádzať pravidlám. Na toto dáva Ježiš dôraz. Máme sa pýtať, kto ku mne pasuje, so mnou ladí. Podľa prírody čiastočne k nám pasujú aj zvieratá a rastliny. Príroda ale nikomu nevyberie vhodného muža, vhodnú ženu. Príroda v našich vzťahoch hrá svoju rolu, ktorú treba vnímať. Vhodného životného partnera nám však nevyberie a nedokáže to zariadiť ani žiaden zákon, či ten Mojžišov alebo zákon cirkvi. Na sobáši sa kňaz pýta: Je vaše rozhodnutie slobodné a úprimné? A potom: Chcete žiť po celý život vo vzájomnej láske a úcte? Tretia otázka sa pýta na deti, či sa chcú manželia o svoju lásku podeliť. Sobáš je právne platný, ak novomanželia odpovedia správne na tieto otázky. Ale cirkevne je platný len za predpokladu, že ich odpovede ladia s ich vnútorným nastavením.

Novomanželom dávam na pamiatku potvrdenie, na ktorom je napísané: „Manželstvo je umelecké dielo lásky, ktoré obaja tvoria, budujú, menia, upravujú a vždy znova vytvárajú počas celého života.“ Ak môžeme ako kresťania, ako cirkev niečo pre vydarené manželstvá urobiť, tak nech je to najprv pomoc pri rozpoznávaní pravej lásky a potom sprevádzanie počas jej žitia a tvorby. Zostávať len pri kontrole pravidiel ako policajti, čo kontrolujú vodičov na ceste, je príliš málo. Pomáhajme si spoznávať, kto s nami ladí, kto s nami dokáže opravdivé vzťahy tvoriť a rozvíjať. To nech je naša najhlavnejšia úloha v našich rodinách a spoločenstvách!