Mk 9,30-37

Telefonovala mi jedna priateľka, že jej známa nespala celú noc pre článok v novinách, v ktorom sa nedávno veľmi škaredo písalo o kňazoch katolíckej cirkvi. O tom článku som už vedel. Mne ten text pripadal ako bomba, ktorú niekto naštvaný podloží pod auto, aby ho aj s majiteľom vyhodil do vzduchu. Nik triezvy nepopiera, že sme hriešni. Keď však niekto príde s tým, že takpovediac hlavnou pracovnou náplňou cirkvi je pretvárka a zakrývanie hriechov, tak je to jednoducho podraz a klamstvo.

Podľa dnešného evanjelia Ježiš nenašiel veľké pochopenie u svojich učeníkov, keď sa im snažil vysvetliť, že ho čaká utrpenie. Jeho učeníci ho nepočúvali a hádali sa, kto z nich je dôležitejší. Vo svojej reakcii Ježiš neodmietol túžbu po prvenstve, ale celé to otočil: Kto chce byť prvý, nech je posledný. Alebo nech sa stará o deti a vymieňa im plienky… Dobrý príklad. V Ježišovej dobe sa muži  tzv. ženskej práci určite vyhýbali omnoho viac ako dnes. Takže služba najmenším a najslabším ako cesta k prvenstvu.

Minulú nedeľu sme z evanjelia počuli, ako Peter v mene učeníkov vyznal, že Ježiša pokladá za Mesiáša. Počuli sme aj to, že Ježiš sa s Petrom nezhodol na tom, ako tú mesiášsku úlohu chápať. Dnešný text dosvedčuje pokračujúce nepochopenie. Predstava, že Mesiáš je niekto, kto robí zázraky, všetko vyrieši, všetkých porazí a bude vládnuť, bola medzi Židmi veľmi rozšírená a lákavá. Napriek opakovanému Ježišovmu vysvetľovaniu učeníci zotrvali pri tej lákavej predstave, dokonca sa hádali, kto z nich by mal zaujať vyššiu pozíciu. Ježiš sa nehlásil k titulu Mesiáš. V Markovom evanjeliu hovorí o sebe pre nás zvláštnym označením Syn človeka. Tak sme čítali aj dnes: Syna človeka vydajú do rúk ľuďom (Mk 9,31). Tento výraz v Starom zákone znamenal jednoducho človeka, ako keď si niekedy vzdychneme: som len slabý človek. V Knihe proroka Daniela (Dan 7,13) sa však Syn človeka spomína ako zvláštna bytosť prichádzajúca z neba: hoci človek, zároveň Boží posol či konateľ, vybavený schopnosťami priniesť na zem Božiu záchranu. Ježiš sa pokladal za Božieho vyslanca, konateľa Božej vôle, preto prevzal titul Syn človeka z Knihy proroka Daniela. Bolo to blízke označeniu za Mesiáša, ale tomu titulu sa Ježiš vyhýbal, keďže bol zaťažený nesprávnym chápaním. Nie prvý v kariére, úspechu, vo víťazstvách na vojenskom poli, ale prvý v službe, prvý služobník Boha a ľudí, dokonca malých detí. Také je Ježišovo vysvetlenie.

Chápeme, nechápeme? Ako sa to vezme. Na jednej strane obdivujeme, okukávame na plagátoch, v časopisoch, na obrazovke všelijaké nablýskané tváre. Na druhej strane sa hneváme, ak nás tie tváre klamú, ak hrabú k sebe, ak sa bijú o moc. Prirodzene túžime, aby ľudia, ktorí majú funkcie (zodpovedné pozície), mali ducha služby, nie vládnutia a moci. Podľa skúsenosti, kto vie lepšie slúžiť, mali by sme si vyberať ľudí za našich zástupcov v parlamente, v obci, na školách, podnikoch, v odboroch a pod. V cirkvi sme po II. vatikánskom koncile opustili reč o funkciách a začali sme hovoriť o službách – služba kňaza, služba kostolníka, organistu, zástupcu farnosti, služba liturgického asistenta a pod. Pravda, nestačí len zmeniť slovník, slovám treba dať v praxi aj pravý význam.

Ježišova výzva k prvenstvu v službe je kľúčom k liečeniu našej hriešnosti. Pápež František nedávno v liste Božiemu ľudu opäť zdôraznil, že najväčším zlom v cirkvi je klerikalizmus, teda nárok na moc sprevádzaný pýchou a neochotou slúžiť. Tam korení zneužívanie tela i svedomia a moci. Vždy budeme hriešni, náš hriech sa stane ale nenapraviteľnou skazenosťou až vtedy, keď odmietneme slúžiť. Naopak, ak chceme slúžiť, obetavo milovať, liečime sa zo svojich hriechov a zachraňujeme jeden druhého.

Priateľ mi poslal mail, v ktorom cituje reakciu jedného čitateľa na článok kritizujúci cirkev, ktorý som spomenul v úvode: Som v cirkvi vyše 20 rokov, poznám sa s mnohými kňazmi, rehoľníkmi aj rehoľníčkami a nikdy som nezažil žiadne nevhodné správanie z ich strany. Väčšinou sú to ľudia, s ktorými dokážeme hovoriť otvorene aj o intímnejších veciach a neraz som milo prekvapený, aký dobrý a zrelý názor majú. Zneužívanie v cirkvi iste je a je to strašná vec. Bolo by hlúpe, aby to niekto bagatelizoval. Ale urobiť z cirkvi inštitúciu, ktorá vychováva monštrá, je ešte horšie. Cirkev je predsa o niečom úplne inom. Prečo nepíšete o tisíckach kňazov a rehoľných sestier, ktoré sa vzdali úplne všetkého, šance založiť si rodinu a odišli do Afriky, do Kazachstanu alebo na Slovensku celý život obetujú chorým a sociálne odkázaným? Viete o tom, že mnohí z nich v zahraničí zomierajú zavraždení práve preto, že sú verní evanjeliu a cirkvi? Prepáčte, ale vyvolávať dojem, že cirkev, to je len zlo a zvrhlosť, považujem za lož a iné veľké zlo.

Koreňom hriechu je túžba po moci. Začiatkom liečby je ochota slúžiť. Cirkev je pre mňa Ježiš, jeho evanjelium a ľudia, ktorí – hoci krívajúc – ho radi počúvajú a nasledujú. Neopustime sa, zostaňme spojení – s Ježišom, evanjeliom, spolu navzájom!