AutorMk 4,35-41
Úvod do liturgie
Dnes slávime 12. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie zo Starého zákona pochádza z Knihy Jób. Táto kniha je známa tým, ako sa zaoberá ťažkými otázkami o zmysle života, keď nevinný človek trpí. Dnešný úryvok z tejto knihy spomína moc morských vĺn, o ktorých je zmienka aj v dnešnom evanjeliu. Chce sa povedať: Boh má moc aj nad živlami prírody a Ježiš je v evanjeliu predstavený ako ten, kto dostal od Boha moc a kto nás chráni pred záhubou a nešťastím. V druhom čítaní je úryvok z listu apoštola Pavla. Hovorí o skúsenosti s Kristom, ktorá, ak je naozaj prežívaná, vedie k tomu, že nežijeme v strachu o seba, ale s Kristom pretvárame svet.
Homília
V životopise cirkevného reformátora Martina Luthera sa možno dočítať, že v r. 1505 ako študent práv zažil strašnú búrku s víchricou a bleskami. Jeden jeho priateľ po zásahu bleskom zahynul. Luther vtedy urobil náhly sľub sv. Anne, že ak búrku prežije, stane sa mníchom. Po dvoch týždňoch vstúpil do kláštora augustiniánov. Snažil sa byť dobrým mníchom, ale ohrozenie prírodnými živlami vystriedali v jeho prípade búrky duchovné. Sužoval sa pochybnosťami, ako môžeme byť spasení, ako obstojíme pred Bohom.
O búrke dnes čítame rozprávanie z Markovho evanjelia. Keď boli učeníci s Ježišom na lodi, strhla sa veľká víchrica a všetkých prepadol strach, že sa utopia. Ježiš počas tej búrky pokojne spal. Keď ho zobudili, stačilo, že pohrozil vetru a moru, a všetko sa utíšilo. Zvláštne, že namiesto radosti učeníkov opäť zachvátil strach – tentoraz akoby z Ježiša – a pýtali sa: Kto to je, že ho vietor i more poslúchajú?
Dnes by sme ich otázku mohli pozmeniť a pýtať sa: Koho dnes poslúcha príroda? Ešte nedávno mnohí ľudia verili, že príroda bude poslúchať nás. Zavládlo presvedčenie, že veda ponúka také možnosti, že všetko, čo platilo za nemenné, teda „od prírody“, dá sa vylepšiť. Pôsobí úsmevne, keď počas veľkých športových podujatí si niekde pomáhajú technicky rozháňať oblaky, a naopak pôsobí strašidelne, keď si uvedomíme, ako sme ničivú silu štiepenia jadra niektorých chemických prvkov vložili do zbraní masového ničenia. Politici sa v súčasnosti radia, ako zvládnuť tzv. umelú inteligenciu, a dávnejšie už bežia programy vylepšovania ľudského genómu, teda dedičných vlastností, ktoré sú ukryté v jadrách našich buniek. Medzičasom viera vo vedu a najmä v rozumnosť človeka značne zoslabla, necítime sa už pánmi nad prírodou, lež spoznávame, ako sme sa stali jej ničiteľmi.
V Ježišovej dobe ľudia nehovorili o vláde nad prírodou, prírodné živly sa pokladali za nástroje Božej moci. Židia na rozdiel od pohanov si však nepredstavovali, že Boh koná predovšetkým cez prírodu. Boh cez prírodu koná ako Stvoriteľ a Darca, ale cez dejiny koná ako Osloboditeľ alebo Spasiteľ. Z biblickej tradície sme prevzali vieru, že posledným pánom nie je príroda (vrátane smrti), ale rozumné a oslobodzujúce Božie konanie. Človek je súčasťou prírody len čiastočne a nie je prírode podriadený. Nie je ani pánom nad prírodou, ale predovšetkým je spolupracovníkom Božím, a mal by byť aj spolutvorcom. Asi poznáme slávnu maľbu od Michelangela na strope Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne. Umelec namaľoval Stvoriteľa v jeho moci a prvého človeka v jeho kráse, ako sa chcú dotknúť jeden druhého a medzi ich prstami preskočí božská iskra.
Keď Michelangelo namaľoval krásneho človeka, vraj niektorí cirkevní úradníci protestovali, že človek nie je taký, ako ho namaľoval, ale je hriešny a odporný. Áno, odpovedal umelec, ale toto je začiatok, pôvodná Božia vôľa a určenie pre človeka… Kde sa to pokazilo? Namiesto poďakovania Bohu za prírodu a svet, snažili sme si prírodu podriadiť. Namiesto spolupráce s Bohom sme si svet sprivatizovali, každý pre seba aspoň malý kúsok. Až keď je veľmi zle, začneme volať o pomoc. A najmä, mnohí sa boja podať si ruku s Bohom.
Ak by sa niekto pýtal, či Ježiš mohol utíšiť búrku, poviem: Mohol. Nie preto, že bol čarodejník. Ale preto, že si uchoval pôvodné vedomie Božieho syna, súlad s Bohom a jeho stvorením. Ježiš neprišiel bojovať proti svetu, ale pomôcť jeho blahodarnému jestvovaniu. Pred príchodom civilizácie do Ameriky, domorodci vedeli liečiť všetky im známe choroby pomocou prípravkov z okolitej prírody. Jestvujú hodnoverné svedectvá o veľkých duchovných osobnostiach týchto národov, ktorí sa modlili pomocou prírodných úkazov, ako sú slnko, vietor a voda. Vedeli sa na tieto prírodné sily naladiť a využiť ich na dobré. Nemodlili sa k prírodným živlom, ale ich pomocou. Práve slnovrat, ktorý dnes prežívame, bol jedným z takých mocných úkazov a dňom prosby k Bohu o poznanie, čo robiť a ako žiť.
Pomocou čoho my poznávame, ako žiť a čo robiť? Určite by bolo skvelé prosiť Boha o osvietenie pri východe slnka a ďakovať mu pri jeho západe. Ešte lepšie by bolo spomenúť si na udalosti z nášho života, zvlášť na tie búrkové, a odpovedať si na otázku, koho som vtedy volal na pomoc a kto mi pomohol? Ak si ľudia v minulosti mysleli, že Boh sa najmocnejšie prejavuje v búrke a hrmavici, cez Ježiša sme spoznali, že Boh sa najmocnejšie prejavuje, keď nás obklopí pokojom a tichom. Keď nastolí ticho a pokoj v nás samotných. Aj Martin Luther neskôr pochopil, že Boh, aby ho zachránil, nepotreboval jeho sľub, že vstúpi do kláštora. Po latinsky to Luther sformuloval v troch veľkých výrokoch: sola fides (stačí iba viera), sola gratia (iba milosť) a sola scriptura (iba Písmo sv.). Nad tým všetkým je solus Christus (Kristus sám), srdce a stred celého Sv. písma, ako aj kresťanského života a našej viery. On sám stačí.
Dnes toto podpíšu aj katolíci. V búrkach života Kristus Pán stačí. Spolu s ním hovoríme všetkému, čo nás ničí a chce utopiť: Mlč, utíchni! Ak sa v niečom líšime od protestantov, tak azda v tom, že ešte viac ako oni pokladáme za dôležité zostať spolu na lodi a Božie oslovenie neprežívame len vo svojom súkromí, ale v spoločenstve viery, nádeje a lásky. Nech to pre nás nie sú len pekné reči, nech je to naša spoločná požehnaná skúsenosť!