Hebr 9,11-15

Sviatok, ktorý dnes máme v katolíckom kalendári, môžeme vnímať aj my, čo pravidelne chodíme do kostola, ako čosi „navyše“. Sviatok Najsv. Kristovho tela a krvi pripomína totiž to, čo sme už slávili na Zelený štvrtok, na pamiatku Ježišovej poslednej večere. Preto sa aj dnešný sviatok slávi tiež vo štvrtok.

Aký úžitok môžeme mať z tohto sviatku „navyše“? V prvom i druhom čítaní zo Sv. písma sa spomína krv. Mojžiš nekropil ľudí svätenou vodou, ale krvou Bohu obetovaných zvierat. My sa niekedy otriasame, aj keď sme pokropení vodou. Ako by sme to brali, ak by nás kropili krvou?! Pre Mojžiša a jeho ľudí to bola vážna vec. Verili, že v krvi sídli duša a život. Nemali cennejší majetok, ako boli mladé býčky. V ich kultúre bolo prirodzené, že ich zabili – nie, aby ich zjedli, ale aby ich obetovali Bohu a ich krvou sa pokropili. Pre nás primitívne, pre nich silná symbolika: Bože, sme tvoji, chceme ťa poslúchať, chceme dodržať tvoje prikázania… V druhom dnešnom čítaní autor Listu Hebrejom dáva do protikladu krv zvierat a krv Kristovu. Predpokladáme, že autor tohto listu je bývalý židovský kňaz, ktorý sa stal Ježišovým učeníkom. Kedysi ako kňaz rituálne zabíjal zvieratá na oltári. Veril, že „pokropenie krvou zvierat a ich popol posväcuje poškvrnených“. Teraz verí, že „omnoho viac nás posväcuje krv Kristova, ktorá nám očistí svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu“ (Hebr 9,13-14).

Je to dôležité vyjadrenie. Predstavme si, ako Židia prinášali zvieratá na obetu. Ako mnohí z nich putovali pešo veľa kilometrov, aby prišli do chrámu, ako vybrali najkrajšiu ovečku alebo býčka a dali ho obetovať. Aká v tom bola pokora, úcta pred Bohom! Ale aj strach z Boha. Verili, že robia niečo sväté, dúfali, že ich Boh požehná. Bolo to sväté konanie, ale predsa len títo ľudia zostávali mimo, duchovne i telesne vonku. Nešlo o ich telo a krv, ale o krv zvierat. Kňaz, ktorý zabíjal zvieratá na oltári, robil presnú mäsiarsku prácu, a ľudia sa na to dívali z diaľky. Ten kňaz, autor Listu Hebrejom, cez Ježiša zažil niečo iné. Už nepotreboval Bohu prinášať obety zvierat. Pochopil, ako napísal: „Kristus skrze večného Ducha seba samého priniesol Bohu ako obetu bez poškvrny.“ Zaiste pri tom myslel na Ježišovu smrť na kríži, ale aj na celý Ježišov život a na konanie Boha v ňom, preto napísal, že sa to dialo skrze večného Ducha.

Ak sa od Židov očakávalo, aby obetovaním zvierat prežili svoju poslušnosť Bohu, čo sa teraz čaká od nás? Autor Listu Hebrejom povie: „Posväcuje nás krv Kristova, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.“ Ako nás posväcuje? Tak, že sa dívame zvonku, ako Židia na obetovanie zvierat? Vari sa zmenilo len to, že my sa dívame na oltár so sv. Hostiou a Židia sa dívali na oltár so zvieratami? Nemáme sa iba dívať, máme jesť a piť na Ježišovu pamiatku. Ježiš nám hovorí: Prijmite tento chlieb ako moje telo, prijmite tento kalich ako moju krv. Je to krv novej zmluvy medzi ľuďmi a Bohom. Krv novej zmluvy, nového vzťahu, ktorý sa už nemá odohrávať zvonka, ale zvnútra. Máme jesť a piť s Ježišom, dokonca nielen s ním, ale jesť a piť jeho. Jesť a piť niekoho znamená stávať sa ním, stať sa ním.

Dnešný sviatok vznikol dávno, okolo r. 1200. Vtedy sa kresťania na Sv. hostiu viac dívali, ako ju prijímali. Dnes častejšie prijímame ako v stredoveku, ale nič sa nezmení, ako neprecítime, ak si neprežijeme, že pri najsv. Kristovom tele a krvi ide o život. O Kristov život a náš život, o jeho a naše telo, o jeho a našu krv. Len tam, kde nám pôjde o život v mene Kristovom, len tam, kde sa s Kristom spojíme zvnútra, nezostane nám dnešný sviatok ako čosi navyše. Na rozdiel od ľudí v minulosti nekropíme sa krvou, ale musí ísť o našu krv, o naše telo, o celý život, ktorý máme darovať a oň sa podeliť! Nech nám k tomu pomáha modlitba, ktorá toto seba-vydanie, seba-darovanie dobre vyjadruje: Ježišu, tebe žijem, Ježišu, tebe umieram, Ježišu tvoj som v živote i vo smrti. Amen.