AutorJn 13,1-15
V kláštoroch, kde žijú mnísi alebo rehoľníci, je dobrým zvykom, že pri služobných prácach, ako je príprava jedla, umývanie riadu či starosť o čistotu priestorov, striedajú sa všetci členovia kláštora. Mladí i starí, obyčajní i predstavení. Pred rokmi som bol ako mladý kňaz vo Frankfurte, v Nemecku. Ubytovali nás na internáte pri vysokej škole, ktorú viedli jezuiti. Bolo úplne samozrejmé, že sme počas raňajok či obeda sedeli pri jednom stole s rôznymi ľuďmi, často so staršími profesormi, ktorí nás niekedy aj obsluhovali. Na Slovensku som to nezažil. V seminári pre budúcich kňazov nás kedysi bolo veľa, stravovali sme sa v spoločnej jedálni, ale predstavení a profesori s nami nesedávali.
Na Zelený štvrtok čítavame každý rok z Jánovho evanjelia o poslednej večeri, ktorú slávil Ježiš so svojimi učeníkmi. On nielen so svojimi učeníkmi sedel pri stole, ale pred samotnou večerou vykonal aj službu, ktorá bola vyhradená sluhom a slúžkam: umyl svojim priateľom nohy. V niektorých väčších kostoloch je dnes umývanie nôh súčasťou sv. omše. Ľudia, ktorým sa majú umývať nohy, majú ich samozrejme umyté vopred a oblečené majú najlepšie šaty. Rituál je to pekný, ale ide viac o hru ako službu. Ježiš umýval špinavé nohy.
Čo by sme si mali všimnúť, je súvislosť medzi touto službou a tým, čo nazývame Sviatosť oltárna, sv. omša, sv. prijímanie. V stredoveku boli všetci ľudia v Európe kresťania, spoločnosť však bola rozdelená na privilegovaných a poddaných, bohatých a chudobných. Cirkev bola rozdelená na klerikov a laikov, na kňazov a obyčajných veriacich. Na sv. prijímanie chodili vlastne len kňazi, tí ostatní len výnimočne, dokonca im to museli dať príkazom – že aspoň na Veľkú noc. V tej dobe sa rozmohla úcta voči Sv. oltárnej v podobe poklony. Sv. hostiu dokonca nosili na žrdi ako zástavu počas procesie. Temer nikto však sviatosť neprijímal. Stratilo sa totiž porozumenie, o čo ide. Stratilo sa vedomie súvislosti medzi Ježišovým konaním a konaním cirkvi.
Je správne, ak sa pred Sv. oltárnou, svätou hostiou, pokloníme, ale nemôžeme sa na ňu dívať ako na svätú vec. Sv. hostia je súčasťou svätého konania, svätej udalosti. Čo je tou svätou udalosťou? Hlavná modlitba, ktorú čítame pri sv. omši, to vyjadruje slovami: „On, prv než sa dobrovoľne vydal na smrť, vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával svojim učeníkom.“ Ježišovou svätou udalosťou bolo jeho vnútorné nastavenie žiť pre Božie kráľovstvo, slúžiť spáse sveta, a pre tieto ciele dať všetko, aj vlastný život. Preto Ježiš učeníkom povedal, že im nedáva len chlieb a víno, ale svoje telo a krv. Napokon im povedal: Robte to na moju pamiatku!
Čo značí robiť niečo na Ježišovu pamiatku? Máme azda len pekne čítať sv. omšu? Alebo aj umývať nohy či dokonca vydať sa na smrť? Áno, máme čítať sv. omšu, ale nemôžeme ju sláviť bez skutočnej ochoty vzájomne si slúžiť a dať za seba aj život. Spoločné stolovanie, vytváranie blízkosti, vzájomná služba a ochota dať za seba život boli pre Ježiša neoddeliteľné postoje a činnosti. Pre časť kresťanov, aj tých, čo chodievajú do kostola, to však oddelené činnosti sú. Sme síce nejaký čas spolu, ale nestávame sa svoji. Sme spolu ako ľudia, čo napríklad nastúpia do autobusu. Takí ľudia majú v niečom spoločné ciele, spoločný smer cesty. Necítia sa však spoluzodpovední za jazdu a ani za spolucestujúcich. Za jazdu v autobuse je zodpovedný vodič, prípadne dopravná spoločnosť. Je to veľká zodpovednosť a služba, ale taká, čo nikoho nepremieňa. Ľudia nastúpia a vystúpia a viac sa o seba nestarajú.
To, čo nazývame sv. omša, pamiatka Ježišovej večere, prijímanie Božieho slova a sv. chleba je konanie, ktoré má omnoho vyššie ciele ako bezpečná cesta autobusom. Ak sa hlásime k Ježišovi nestačí ho len pozdraviť, nestačí len pokloniť sa pred jeho obrazom a pred sviatosťou – znamením jeho svätej prítomnosti. Ak sa k Ježišovi hlásime, chceme si s ním skutočne rozumieť a chceme sa ním nechať premeniť, aby sme konali na jeho pamiatku. Vtedy naše obrady, modlitby a reči nebudú len pekná hra ako umývanie umytých a navoňaných nôh. Pápež František pri slávení pamiatky Ježišovej poslednej večere nemá vo zvyku umývať nohy dvanástim ctihodným mužom. Dnes šiel do väznice pre ženy. Niektorí kresťania so slabším úsudkom hovoria: Načo tam ide, sú to zlé ženy a viaceré z nich nie sú veriace… Pápež tam nejde, aby ich pochválil za hriechy (pre ktoré sú vo väzení). Ide ukázať, že nám kresťanom záleží na druhých ľuďoch a že si nenamýšľame, akí sme lepší. Chce ukázať, že máme slúžiť a deliť sa o to, čo sme v živote dobré dostali, a pokúsiť sa o dotyk ľudského srdca, aby sa v ňom otvorila aspoň malá škáročka, cez ktorú vojde Božia milosť.
Ako sme dnes spolu, ako začíname sláviť veľkonočné sviatky? Sme spolu ako v autobuse alebo ako blízki ľudia, premieňaní Ježišom na bratov a sestry, a to aj s hriešnicami a hriešnikmi? Modlime sa za seba, aby sme sa stávali naozaj Ježišovou rodinou, hoci rôzni, predsa len rovní, vzájomne si slúžiaci a raz sa aj celkom obetujúci na Ježišovu pamiatku!