Mk 15,1-39

Pri dnešnej bohoslužbe sme čítali pašie, správu o Ježišovom umučení z evanjelia podľa Marka. Ako dôvod Ježišovho odsúdenia na smrť sa v správe evanjelia viackrát spomenulo obvinenie, že Ježiš je židovský kráľ. Ježiša sa na túto možnosť pýtal Pilát, vojaci si z jeho kráľovstva robili posmech a Ježišovi dali na hlavu tŕňovú korunu. Obvinenie, že je kráľom, bolo ako úradný dôvod trestu napísané aj na kríži. Z Ježiša ako kráľa prišli si robiť posmech aj jeho hlavní protivníci – veľkňazi a zákonníci: „Pekný si ty kráľ, zostúp z kríža, ak chceš, aby sme ti uverili“ (Mk 15,32).

Prečo sa z možnosti, že Ježiš je kráľom, stalo jeho hlavné obvinenie? Z nášho pohľadu je toto obvinenie divné, až vymyslené. Prečo sa voči tomu Ježiš nebránil? Alebo sa Ježiš stotožnil s tým, že je kráľom? Keď sa pozrieme celkom na začiatok Markovho evanjelia, nájdeme tam stručné vyjadrenie Ježišovho programu. Doslovne sa uvádza: „Ježiš hlásal Božie evanjelium a vravel: Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte v evanjelium“ (Mk 1,14-15). Kráľovstvo teda bolo Ježišovým programom – Božie kráľovstvo, Božia moc vo svete, usporiadanie sveta podľa Boha. Príchod takéhoto kráľovstva Ježiš ohlasoval ako evanjelium, teda ako dobrú správu, ako radostné posolstvo. Ježiš to ohlasoval, ale aj uskutočňoval tým, ako žil, ako pristupoval k ľuďom, ako okolo seba vytváral spoločenstvo priateľov a nasledovníkov.

O pár dní sa na Slovensku bude zo všetkých médií ohlasovať posolstvo: Máte nového prezidenta! Pre niekoho to bude evanjelium (radostné, dobré posolstvo), pre iných katastrofa (zlé posolstvo). Medzi kampaňou na prezidenta a Ježišovou kampaňou za Božie kráľovstvo je významný rozdiel. Ježiš nerobil kampaň za seba, nepredstavoval sa ako budúci možný kráľ. Kampaň robil za Božie kráľovstvo, tomu chcel slúžiť, jeho uskutočňovať. Možno sme si už niekedy povedali, že Židia vo svojej náboženskej viere za svojho jediného a skutočného kráľa pokladali len Boha samého. Ak mali v určitom období aj pozemských (politických) kráľov ich legitimitu (oprávnenosť) merali tým, nakoľko títo králi uznávali nad sebou ako najvyššiu moc samotného Boha a nakoľko mu slúžili. Ježiš, samozrejme, neplánoval byť kráľom či prezidentom v politickom zmysle slova. Chcel byť služobníkom a svedkom Božieho kráľovstva. Chcel ho uskutočňovať spôsobom života, svojimi vzťahmi i premenou ľudí, aby sa aj ďalší stali služobníkmi tohto kráľovstva.

Musel Ježiš s týmto programom Božieho kráľovstva skončiť na kríži? Na kríži predsa zomierali vzbúrenci a zločinci. To je pravda, ale v dejinách často boli prenasledovaní a mučení aj nevinní ľudia, a to nielen takí, čo mali smolu, že (ako sa vraví) boli „v nesprávnom čase na nesprávnom mieste“. Prenasledovaní a mučení boli často aj ľudia, ktorí vedome slúžili veci mieru a pokoja, spravodlivosti a spolupráce, zastávali sa chudobných a trpiacich. Boli prenasledovaní, lebo odopierali ľudskej moci najvyššiu moc. Kto chce, vie, koľko ľudí sedí aj dnes vo väzeniach alebo sú jednoducho vygumovaní zo spoločnosti len preto, že zverejnili pravdu o zneužívaní moci a ubližovaní ľuďom.

Ježišovi na kríži sa najviac podobajú tí, čo si neobliekajú uniformu nejakej svetskej moci – či už je to uniforma vojenská, ekonomická alebo ideologická –, ale vo svojej úprimnosti hlásia sa k vlastnému svedomiu a slúžia veci Božieho kráľovstva. Povedané obyčajnou rečou: šíria pokoj, solidaritu, súcit, porozumenie; kráčajú životom na Ježišov spôsob a nepýtajú sa, ako to dopadne. Nech je naše dnešné slávenie pozvaním, aby sme sa k nim pridali!