AutorMk 9,2-10
O niektorých nábožných ľuďoch je známe, že vo svojom živote zažili zvláštne javy, ktoré označujeme ako videnia alebo vízie. Počas nich videli Ježiša alebo iných svätých a počuli ich hlas. Nakoľko máme rozprávaniam o takýchto javoch veriť? Úplne ich odmietať by nebolo správne, ale lacno a rýchlo niekomu uveriť, že sa mu zjavila Panna Mária alebo iný svätý, by tiež správne nebolo.
Na 2. pôstnu nedeľu každý rok čítame rozprávanie o videní troch Ježišových apoštolov. Malo sa to stať niekde na vysokom vrchu, kde boli sami s Ježišom. V tom videní (zjavení) videli Ježiša prežiareného svetlom, potom pri ňom uvideli dve veľké postavy svojej náboženskej tradície – Mojžiša a Eliáša. Podľa rozprávania v evanjeliu videnie bolo pekné, ale zároveň ľakajúce. Potom všetko zakryla hmla a z nej zaznel hlas, ktorý prehovoril o Ježišovi: „Je to môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ Keď videnie skončilo, Ježiš svojim priateľom povedal, aby nikomu o tom zážitku nehovorili až dovtedy, kým „Syn človeka nevstane z mŕtvych“.
Keď sa spomenutá udalosť s Ježišom dáva čítať pri liturgii vždy na 2. pôstnu nedeľu, zjavne musí prinášať nejaké dôležité posolstvo. V čom toto posolstvo spočíva? Azda sa nám odporúča, aby sme sa pokúsili tiež zažiť nejaké videnie s Ježišom alebo P. Máriou? Videnia sú mimoriadny zážitok, a to celkom súkromné, zvonka neoveriteľné. Také videnia sa nedajú odporúčať. Ak sa nám niečo odporúča, tak je to modlitba, poctivá práca a vzájomná pomoc. A potom, snaha o porozumenie svojmu životu a jeho zmyslu. Dá sa povedať, že sa od nás očakáva videnie, ale nie jednotlivých zážitkov, lež videnie súvislostí.
Ak cirkev dáva čítať o zjavení Ježiša pred tromi jeho apoštolmi, nejde teda v prvom rade o jedno zvláštne videnie, ale o pochopenie tých súvislostí. Tomu slúži poznámka, ktorú mal Ježiš povedať učeníkom: Nehovorte o tom prv, ako Syn človeka vstane z mŕtvych. To bude ten moment, tá situácia, keď sa dajú dokopy súvislosti. Vtedy sa spozná, kto je Ježiš a že jeho autorita je nad Eliášom a Mojžišom a že Boh sa k nemu hlási ako k svojmu milovanému Synovi. Od nás sa čaká, že budeme Ježiša počúvať, že mu zveríme seba, svoj život a svoje srdce.
K pochopeniu súvislostí a poznaniu toho podstatného má prísť aj v našich životoch. Sme kadečím zamestnaní, dôležitým i zbytočným, máme rôzne zážitky. Niektoré z tých zážitkov sú úžasné, iné obyčajné, a niektoré sú boľavé a znechucujúce. To podstatné o Bohu, ľuďoch, aj o nás sa nám zväčša zjaví až z odstupu či nadhľadu – nezľaknime sa, že asi až po smrti. Ako povedal Ježiš: Až Syn človeka vstane z mŕtvych… Nedávno som si to uvedomil na pohrebe jednej ženy. Nebola najmladšia, ale nebola ani stará, nemala ešte 60 rokov. Jeden z jej synov mal peknú rozlúčkovú reč. Keď dostali správu, že mama zomrela, išiel von, do lesa, a keď tam videl, ako zo studenej zeme vykúkajú prvé snežienky, pocítil pokoj a maminu smrť nevidel tak beznádejne. Ako som ho počúval, nehovoril žiadne prázdne reči, dokázal o mame povedať to podstatné – prečo si ju vážia, prečo ju majú radi, za čo sú vďační, ako s ňou chcú zostať naďalej spojení. Jednu snežienku mal ten mladý muž zapichnutú na svojom saku, po rozlúčke ju hodil do jamy.
Hľadať zvláštne zážitky, či sa nimi dokonca chváliť, je znakom pomýlenej mysle, a zvlášť to platí v náboženstve. Legendy o svätých spomínajú viaceré zvláštne videnia, nie je však ľahké rozlíšiť výmysly – nie tých svätých, ale tých, čo o nich tie legendy písali – od skutočnosti. To, čo máme hľadať, nie sú zvláštne zážitky, ale správne poznanie o svojom živote, a potom správne rozhodnutia pochádzajúce z toho poznania. Ak sme kresťania, v tomto hľadaní máme veľkú pomoc v počúvaní Ježiša, ako to zaznelo aj v dnešnom úryvku evanjelia. Počúvanie Ježiša znamená však nielen počúvanie jeho slov v kostole alebo ich čítanie doma zo Sv. písma. Skutočné počúvanie Ježiša je snaha o prenesenie Ježišovho slova a života do našich slov a nášho života, do našej súčasnosti. Ak sa o to budeme úprimne pokúšať, veci sa nám začnú dávať do súvislostí a niektoré zvláštne zážitky nám môžu pomôcť k celkovému pochopeniu.
Spisovateľ Franz Werfel, rodák z Prahy, pochádzal z nemecky hovoriacej rodiny židovského pôvodu. Počas druhej svetovej vojny utiekol a skrýval sa istý čas v Lurdoch, na juhu Francúzska. Tam sa oboznámil s príbehom dievčaťa Bernadety, ktorej sa v r. 1858 zjavila P. Mária. Príbeh ho veľmi oslovil a dal si sľub, že, ak sa mu podarí zachrániť, „zaspieva pieseň o Bernadete“. Tak aj nazval svoj román, ktorý vyšiel v r. 1941: Pieseň o Bernadete. V románe vyrozprával jej príbeh, ako mnohých ľudí pritiahli správy o zjaveniach, ale aj o tom, ako miestny biskup a kňazi dievčaťu dlho nedôverovali. Nevieme, ako to presne bolo, ale Werfel v románe pekne píše, že farár z Lurdov, keď sa dozvedel, že Bernadeta zomiera (mala 35 rokov), išiel ešte raz za ňou, lebo si povedal, že človek na smrteľnej posteli neklame. Požiadal ju, aby mu povedala pravdu, či naozaj videla P. Máriu. Ona mu mala nato odpovedať len jedným slovom: milujem.
Videnia svätých, úsvit či západ slnka alebo snežienky v lese zostanú len nemými obrazmi, ak sa nebudeme pýtať na to podstatné, z čoho žijeme. Ak sa však pýtame a hľadáme, tie obrazy a zážitky stanú sa nám zjavením a niekedy celkom nečakane potvrdia naše najvnútornejšie prosby a túžby.