Mt 10,37-42

V dávnych časoch, keď deti vyrástli a nemohli sa uživiť na rodičovskom majetku, vydávali sa často na cestu do sveta. Neboli také komunikačné možnosti ako dnes, takže keď niekto odišiel z domu, počítalo sa s tým, že rodina ho už aj nikdy neuvidí. Staré rozprávania spomínajú, že rodičia odprevádzali deti do sveta s pár grošmi, niekoľkými dobrými radami a jedným veľkým pripomenutím: „Synak, čokoľvek by sa ti prihodilo, len sa ty nespúšťaj Pána Boha!“ V súčasnosti tisíce mladých ľudí odchádza každý rok aj zo Slovenska do sveta kvôli štúdiu a práci, kvôli lepšiemu životu. Dnes sú iné časy, neobávame sa, že sa už nikdy nestretneme, predsa je dôležitá otázka, s čím do sveta jeden druhého vyprevádzame: S dôverou voči synovi, dcére, že svoje plány uskutočnia, s nádejou, že všetko dobre dopadne, alebo aj s tou pripomienkou „nespúšťaj sa Boha“?

Dnešný úryvok z Matúšovho evanjelia prináša vo svojej prvej časti viacero Ježišových výrokov, ktoré zdôrazňujú prednosť lásky k nemu pred akoukoľvek inou láskou a iným záujmom. V druhej časti úryvku sa potom sľubuje tým, čo Ježišovi dajú prednosť, že sa sami stanú jeho predstaviteľmi, alebo krajšie, „nájdu sa v ňom, nájdu v ňom svoj život“. A potom tí, čo ich prijmú ako prorokov či spravodlivých, dostanú sami odmenu prorokov a spravodlivých.

Keď o týchto vetách premýšľame, akoby sa tu naznačovala obohacujúca reťaz vzťahov, v ktorej sa odovzdáva niečo veľmi vzácne, čo sa odovzdávaním nestráca, ale rastie. Ani v dnešnom svete nie sú samozrejmé zdroje energie, či už tie obnoviteľné alebo neobnoviteľné, ale vieme si predstaviť, čo to znamenalo kedysi dávno v praveku, keď ľudia objavili oheň a učili sa ho udržiavať. V každej skupine ľudí, ktorá sa túlala po krajine, aby si zbieraním rastlín a lovom zveri zabezpečila prežitie, mali zodpovedného človeka, ktorý sa staral o udržiavanie ohňa. Určite si mnohí úzkostlivo chránili vzácny dar ohňa len pre seba, ale našli sa aj takí, čo sa podelili, a potom zistili, že keď sa podelili, aj s nimi sa iní podelia. V Ježišovej reči o prednosti lásky k nemu môžeme vidieť ponúknutý dar ohňa, dar zdroja života, ktorý Ježiš sám nachádza v Bohu Otcovi. Tomu, čo to znamená, porozumie len ten, kto sa pýta sám seba, čo je to „najviac“ v jeho živote. Vieme, že sú ľudia, ktorým ide o tzv. holé prežitie, ľudia, ktorí sa vyhýbajú každému nebezpečenstvu, každému konfliktu, ale zároveň tvrdo idú za svojím ziskom a úspechom. Určite je mnoho takých, čo si cenia osobné vzťahy, chránia si svoju rodinu a záujmy, a to pokladajú za svoje „najviac“. Ťažko povedať, koľko je ľudí, pre ktorých to „najviac“ je ich presvedčenie, či už náboženské, politické alebo morálne, a kvôli tomu by boli ochotní aj riskovať.

Ježiš to „najviac“ vidí v samotnom zdroji života, v ohni, ktorý nehasne, v ohni, ktorý je neprestajne planúcim Božím rozumom a Božou láskou. Neohlasuje až také niečo zvláštne, len nám pripomína, aby sme neboli ako malé deti, ktoré dostanú od rodičov darčeky a idú sa s nimi hneď tešiť, ale darcov tých darov nevidia ako primárny zdroj svojho života a svojej radosti. Múdri rodičia neučia svoje deti závislosti na daroch, či už sú to veci, jedlo, peniaze, možnosti štúdia a pod., ale túžbe po zdroji života, po ohni lásky, z ktorej sa to všetko zrodilo. V takom prípade sa obdarovaní sami stávajú ohníkmi lásky a obdarovania. Evanjelium to nazýva: kto prijme proroka, stal sa prorokom, kto prijme spravodlivého, stal sa spravodlivým. Kto dáva prednosť zdroju lásky, sám sa stal láskou.

Obávam sa, že dnes aj kresťanskí rodičia neodprevádzajú svoje deti do sveta s pripomienkou „nespúšťaj sa Boha“, lebo si nevedia predstaviť, čo by to malo znamenať. Často sa to chápe tak, že aj tam niekde inde, v inej krajine, v inom meste, nech deti „idú do kostola“. Bolo by to skvelé, ale vieme, že mnohí nepôjdu, lebo si v kostole nenašli svoj domov. To „nespúšťaj sa Boha“ mohlo by sa rozumieť aj tak, že treba zachovať Božie prikázania. Opäť, bolo by to skvelé, ale vieme, že mnohí ich nezachovajú, lebo si v nich nenašli svoj domov. Ten majú azda len vo svojich snoch, ambíciách, chúťkach, v názoroch a príkladoch zo sveta, ktoré sú pre nich príťažlivé. „Nespustiť sa Boha“ je možné len vtedy, keď v ňom nájdeme svoj domov.

V jednej modlitebnej knižke pre mladých ľudí nachádza sa spytovanie svedomia, ktoré sa mi páči, lebo nepodsúva len otázky na všetky možné situácie, v ktorých sa dá zhrešiť, ale ponúka aj uvedenie do pochopenia, prečo žiť podľa Božích prikázaní. Najdôležitejšie je hneď to prvé: „Ja som Pán Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal.“ Na úvod k tomuto prikázaniu je napísané: „Máš možnosť sa orientovať podľa pravdy a nie podľa mienky druhých. Máš šancu vložiť svoju dôveru v Boha a nie do prázdnych a falošných slov ľudí. Máš príležitosť merať svoju lásku láskou Božou a tak čerpať silu a odvahu  k zmysluplnému životu.“ (Alfonso Pereira, Myšlienky a modlitby, Český Těšín 1992, 187.)

Vlastne sú pred každým len tri možnosti: Prvá – spoliehať sa na iné a iných, čo Biblia nazýva cudzími bohmi, bôžikmi a závislosťami, či už sú to javy, ľudia alebo veci. Potom druhá možnosť – spoliehať sa na seba, sebe sa klaňať a na seba všetko orientovať. A tretia možnosť – hľadať pravdu, ísť ku zdroju svojho života a merať svoju lásku láskou k Zdroju všetkých darov. Že sa to darí, spoznáme podľa toho, že sami sa staneme nie modlou, idolom, ale ani handrou a závislosťou, ale skromným darom, zdrojom života pre iných.