Jn 10,1-10

Svet, v ktorom žijeme, nie je veľmi prehľadný a ešte menej je dôveryhodný. Verejný život je plný najrozličnejších strán a skupín, ktoré majú ambíciu riadiť štát, ale o ich dôveryhodnosti sa temer nedá hovoriť. V televízii a na internete si môžeme pozrieť hocičo, ale čím väčšia je ponuka, tým viac len prepíname linky a kanály a čoraz menej niečomu venujeme pozornosť. V rodinných a osobných vzťahoch od istej doby tiež jestvuje také množstvo foriem spolužitia, pre ktoré sa stalo výstižným označením anglické slovo patchwork čiže zlátanina. Neprehľadnosť je aj v náboženstve. V súčasnom svete, zvlášť v Európe, sa mnohí ľudia  nehlásia k žiadnej viere, k žiadnej cirkvi, alebo – ako to ktosi prirovnal – vyberajú si z náboženskej ponuky ako zákazníci na trhu.

Jánovo evanjelium, z ktorého pochádza čítanie na dnešnú nedeľu, je plné obrazov o Ježišovi. Označovaný je za chlieb života, kto z neho bude jesť, nikdy nebude hladný. Prináša čerstvú vodu, každý, kto sa z nej napije, nebude nikdy smädný. Je svetlo sveta, kto ho nasleduje, nebude chodiť po tme. Je bránou, kto prejde cez neho, bude mať dobrý život. A je aj dobrý pastier, kým ostatní sú len najatí strážnici alebo sú to rovno zlodeji a zbojníci. Keď toto počúvame, možno nás až zarazí tá výlučnosť, s ktorou Jánovo evanjelium hovorí o Ježišovi: Len on má nárok, len on je zárukou dobrého života.

Sme ľuďmi tejto doby, pred nami je veľa možností na mediálnom trhu, na trhu politickom i náboženskom, a podobne aj v spôsoboch rodinného života. Čo v takomto svete môžu znamenať Ježišove slová: Ja som brána, kto vojde cezo mňa, len on bude mať pekný a dobrý život? Možno tento výlučný nárok pochopíme cez prirovnanie k dobrému priateľstvu alebo k vydarenej láske. Ak máme veľmi dobrého priateľa, naozaj spoľahlivého a verného, alebo máme dobrý vzťah s manželom, manželkou, prežívame taký vzťah ako výlučný a jedinečný. Môžeme si vážiť aj iných ľudí, aj sa nám môžu páčiť, ale svoj domov sme si našli vo svojom vzťahu. Toto naše priateľstvo, ten náš vzťah je pre nás bránou do života či oknom, ktorým naň pozeráme. Problém by sme mali vtedy, ak by sme boli prelietaví a ľahko by sme menili priateľov, manželov, manželky. Za dôveryhodných ľudí nepokladáme ani tých, čo často menia politické strany a názory. Ešte ťažšie sa to dá predstaviť pri náboženstve. Iste, nemáme byť zaseknutí, uzavretí, ale svoje najosobnejšie vzťahy nemeníme podľa módy a počasia.

Lepšie porozumieme výlučnému nároku, ktorý zaznieva zo slov evanjelia, ak si predstavíme situáciu kresťanov, pre ktorých bolo napísané Jánovo evanjelium. Boli to malé spoločenstvá na dnešnom Blízkom východe a v gréckych a rímskych mestách. Títo kresťania žili v spoločnosti, ktorá vo svojej väčšine bola pohanská. Kresťania na konci 1. stor. po Kr. sa už nestretávali ani so Židmi, s ktorými mali spoločné knihy Sv. písma a niektoré modlitby. V tejto situácii, aby pomenovali, čím sú, povedali: My sme Ježišovi. Sme jeho ovečky. On je náš dobrý pastier. Nechceme sa oddeľovať od iných ľudí, ale náš domov je pri Ježišovi. Ním sa cítime oslovení, on nás pozná po mene. Necítime sa pri ňom zavádzaní, ani využívaní, ale nasýtení a chránení. Sme Ježišovi, lebo sme sa naučili rozpoznávať jeho hlas. Ako ľudia, ktorí sa majú radi, ako naozaj dobrí priatelia, začali sme si rozumieť, a spôsobom života, dúfame, začali sme sa Ježišovi aj podobať.

Čo vzniklo z tohto výlučného spojenia s Ježišom, z tohto „ovčinca“, ktorý Ježiš vedie a do ktorého sa vstupuje len cez neho? Nevznikla z toho žiadna sekta, žiadna uzavretá komunita. Princípom siekt a uzavretých skupín sú spoločné rituály, a potom dogmy a normy, ktoré sa nesmú spochybňovať. Pohania vyčítali kresťanom, že sa nezúčastňujú na ich rituáloch – na ich orgiách a čarodejníctve. Židia vyčítali kresťanom, že nedržia ich dogmy a normy. Nedržali, lebo cez Ježiša sa kresťanom zjavilo, že Boh nie je kontrolór, ale pastier a otec. S týmto Bohom sa nemožno stretnúť cez kontrolné príkazy, ani cez čary, ale cez počúvanie a lásku. Cez počúvanie Boha i ľudí, cez lásku k Bohu i ľuďom. Náročnou bola výzva nezaslúžene trpieť ako Ježiš. Počuli sme to dnes z druhého čítania. Apoštol Peter napísal: „Je to milosť pred Bohom, ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenie. Ale uzdravili nás rany Kristove“ (1 Pt 2,19-20).  

V súčasnom neprehľadnom svete sa niektorým ľuďom zdá, že sú len dve možnosti. Presadzovať v politike, náboženstve i v rodinných a intímnych vzťahoch patchwork (zlátaninu) alebo naopak jasné dogmy a normy. S Ježišom ideme inou cestou. V spojení s ním nestávame sa izolovaní, ale rozšírení. Vatikán vydal na začiatku druhej etapy synody (ukončená bola v marci tohto roku) dokument, ktorý predstavuje syntézu názorov, problémov a túžob katolíkov z celého sveta. Tento dokument nesie krásny názov: „Rozšír priestor svojho stanu.“ Ako kresťania nemáme tlieskať každému politikovi, ani tancovať na každej zábave. Máme rozširovať priestor svojho stanu, svojej cirkvi, aby s nami mohli žiť a kráčať aj ďalší ľudia. Stan je prenosná záležitosť. Aj pastier s ovečkami sa presúvajú. Stan, zaiste, potrebuje aj pevné tyče, povrazy a kolíky, aby ho vietor neodvial. Tak si predstavujme naše dogmy a normy. Ale našou úlohou nie je kŕčovito sa ich držať, ale pomocou nich svoj stan, svoje spoločenstvo posúvať ďalej.

Že putujeme so správnym pastierom a po správnej ceste, poznáme podľa toho, že sa budú na nás a okolo nás spĺňať Ježišove slová: Prišiel som, aby ste mali život a aby ste ho mali v hojnosti. Veľmi si to želáme a na tento úmysel sa modlíme.