Mt 26,14-27,66

Pri jednom rozhovore pre miestnu televíziu v Bratislave pýtala sa ma pani redaktorka, čo znamená pôstny čas, a položila aj otázku, čo by som povedal ľuďom nenáboženským či neveriacim. Odpovedal som v tom zmysle, že témy, o ktoré v pôstnej dobe ide, týkajú sa všetkých, aj keď sa nimi nie všetci ľudia zaoberajú. Tie témy sa týkajú najmä otázky, čo je pre nás dôležité a ako to spoznáme, a potom podľa čoho sa rozhodujeme, zvlášť vtedy, ak máme urobiť niečo náročné a ťažké. Rozdiel medzi kresťanmi a nekresťanmi je v tom, že kresťania to, čo je dôležité, vidia pred-žité, zažité cez biblické texty a ich tradovaný výklad a slávenie. Nekresťania môžu čerpať inšpiráciu v iných príbehoch a tradíciách, napríklad aj v umení a kultúre, ale asi sa im častejšie prihodí, že žiadnu veľkú inšpiráciu hľadať nebudú a ani nenájdu.

Dnes, na Kvetnú nedeľu, prežívame pri bohoslužbe vyvrcholenie Ježišovho príbehu. Počas svojho verejného pôsobenia Ježiš vzbudil u ľudí veľké očakávania – nielen pre riešenie súkromných problémov, ale aj spoločenských. Preto, ako sme počuli na úvod dnešnej slávnosti, vítali ho v Jeruzaleme jeho priaznivci ako „syna Dávidovho“, ako svojho kráľa, vodcu a záchrancu. Očakávania týchto ľudí narazili na odpor vedúcich predstaviteľov židovského spoločenstva, ktorí zosnovali plán Ježiša odstrániť a získali preň aj podporu rímskej politickej moci a časti obyvateľov mesta. V tejto situácii sa Ježišových priateľov zmocnil strach a pochybnosti, či sa vo svojich očakávaniach vkladaných do Ježiša nepomýlili.

Ak sa v Ježišovom príbehu máme dnes zorientovať a cezeň spoznať, čo je dnes pre nás dôležité, nemôžeme sa iba oboznámiť s históriou príbehu, ale musíme doň vstúpiť ako jedna z jeho postáv. Akou postavou sme v tomto príbehu? Som azda ako Judáš alebo ako Peter, ako veľkňaz, ako Pilát, ako Šimon z Cyrény či ako stotník, čo pod krížom vyznal, že Ježiš je Syn Boží? Komu z nás napadne, že v živote síce hráme rôzne roly, ale v tom príbehu máme nasledovať predovšetkým samotného Ježiša, že máme byť ako on? Čo to môže znamenať dnes, v tejto dobe? Mnohí ľudia sa dnes netaja, že neveria politike, neveria náboženstvu, neveria vede, neveria médiám… Iste, chápeme. Ale, o čo potom ide? Naozaj len o naše malé ľudské šťastie? A keď, dá sa vôbec to šťastie dosiahnuť, ak zostaneme ľuďmi malých ideálov, malého rozumu a srdca?

Židovská náboženská elita Ježiša nenávidela. Pilátovi to bolo jedno, išlo mu len o vlastné politické prežitie. Ježišovi priatelia síce vložili doňho svoje očakávania, ale zlyhali. Vieme prečo, tušíme, v čom sa pomýlili? Pri náboženských omyloch temer vždy ide o omyl v chápaní moci. Je omylom čakať v náboženstve úspech od moci zákonov, poučiek, formálneho dodržiavania morálky, nehovoriac že od peňazí a politiky. Skutočnú moc má len láska, ktorá slúži ľuďom a počúva Boha aj za cenu smrti na kríži. To je však naozaj iný level, iná úroveň chápania a viery. Apoštol Pavol neskôr o Ježišovi napíše: „Uponížil sa, poslúchal Boha až na smrť… Preto ho Boh nad všetko povýšil“ (Flp 2,8-9).

Vstúpme dnes na Kvetnú nedeľu spolu s Ježišom do jeho príbehu, nastúpme na jeho cestu, na cestu služby ľuďom a poslušnosti voči Bohu až na smrť. A nezľaknime sa. Ježiš tou cestou prešiel prvý a dal nám skúsiť, že tá cesta nekončí v temnote, ale v krásnom svetle.