Mt 5,38-48

Pred týždňom som dostal od jedného dievčatka v našom kostole valentínsky pozdrav. Bol to taký umne poskladaný papierik, ako to len deti vedia. Zvonka bol označený názvami známych modlitieb a vo vnútri bola básnička s nápisom „Šťastný Valentín“. Stále si myslím, že Valentín je typický marketingový sviatok, ktorý vymysleli obchodníci, ale keď vidím, že to pomáha prejavovať si vďačnosť a lásku, tak to tým obchodníkom odpúšťam.

Určite platí, že lásku si prejavujeme málo, a to aj voči ľuďom, ktorí nás milujú. Čo však s tou Ježišovou požiadavkou, aby sme milovali aj tých, čo nás nemilujú? Niektoré Ježišove vety nechápeme: „Neodporujte zlému, nadstav aj druhé líce; tomu, kto si pýta šaty, daj aj plášť; milujte svojich nepriateľov.“ Ježiš tieto na prvé počutie až nezmyselné požiadavky odôvodňuje odkazom na nebeského Otca, ktorý dáva slnko i dážď rovnako zlým i dobrým. Podobne sa argumentovalo už v Starom zákone, z ktorého sme dnes počuli tiež ťažko pochopiteľnú požiadavku: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý“ (Lv 19,2).

Ako sa dá byť svätým ako Boh? Nebudeme si namýšľať, že sme ako Boh, ale mali by sme prijať tú skvelú správu, že sme s Bohom takpovediac v rodine. Biblia v rozprávaní o stvorení človeka oznamuje, že sme stvorení na Boží obraz, že sme Bohu podobní (Gn 1, 26-27), a Ježiš hovorí, že sa máme správať ako synovia a dcéry svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Meradlom nášho konania potom nebude iný človek, ktorý, ak je na nás dobrý, sme naňho aj my dobrí, a keď je zlý, sme aj my naňho zlí. Meradlom má byť Boh, nebeský Otec, ktorý je voči každému dobrý, každému posiela slnko a dážď narovnako.

K pochopeniu Ježišových požiadaviek nám môže pomôcť, keď si pripomenieme, že v Matúšovom evanjeliu sú tieto Ježišove slová súčasťou zbierky jeho výrokov (5, 6 a 7 kap.), ktoré predstavujú podstatu Ježišovho učenia. Oproti farizejskej spravodlivosti Ježiš kladie svoju predstavu o spravodlivosti. Preto, keď hovorí o láske k nepriateľom, o neodporovaní zlému, nehovorí o osobných citových vzťahoch. Citovo nie je možne milovať toho, kto nám robí zle, nie je to možné v zmysle „tešiť sa na toho človeka“. Ježiš hovorí o tom, ako dosiahnuť spravodlivosť, ktorá nebude vyúčtovaním, ale uzdravením. Namiesto toho, že každý z nepriateľov zostane po boji jednooký, Ježišovi ide o to, aby sa každému uzdravili oči, aby sa uzdravil náš pohľad. Uzdravený človek nevidí v druhom nepriateľa, zaiste, nemusí vidieť ani priateľa – aspoň nie v tom citovom zmysle –, ale vidí človeka, ktorému chce dobre, človeka, ktorý sa má zmeniť, polepšiť.

Navyše, počítajme s tým, že obrazná reč sa u Ježiša mieša s konkrétnymi situáciami. Napríklad, ťažko si predstaviť, žeby Ježiš požadoval od ženy, ktorú manžel bije, aby sa nechala biť ešte viac. Ježiš hovorí, aby sme sa zlým neodplácali za zlé. Ak manžel bije ženu, riešením nie je, že bude ona biť jeho. Ak je neverný on, riešením nie je, pomstiť sa mu takisto neverou. Takže, to odporúčanie nastaviť aj druhé líce, je obrazné vyjadrenie pre veľkorysé správanie, pre konanie z lásky, ktorá vie odpustiť, a ako taká aj zmeniť človeka a uzdraviť v ňom to, čo je v ňom zlé. Napokon, Ježiš nehovorí, že v úplne zlých situáciách máme zostať, až kým nás „neprizabijú“. Ale viaceré nešťastné situácie sa menia, vyvíjajú, a pokiaľ sa v nich nachádzame, tak sa máme učiť láske aj voči nepriateľom, nie nenávisti.

Pred dvomi či tromi rokmi konala sa na Veľký piatok tradičná krížová cesta za účasti pápeža Františka. Bolo to počas proti-pandemických opatrení, lebo sa nekonala v Koloseu, ale na poloprázdnom Nám. sv. Petra. Pamätám si, že texty meditácií pripravili väzni, ľudia odsúdení za rôzne zločiny, za pomoci pracovníkov duchovnej služby vo väzniciach. Uvedomil som si, akí sme pesimisti, keď neveríme, že hriešnik, ba zločinec sa môže zmeniť, ak zažije pochopenie, odpustenie i lásku. Asi nie citovú, ale predsa lásku, ktorú nazývame solidárnosťou. Čo platí pre jednotlivcov, platí i pre krajiny a národy. Po Druhej svetovej vojne niektoré krajiny (aj bývalé Československo) riešili svoje problémy vysťahovaním či vyhnaním miliónov svojich občanov, ktorí mali nepriateľskú národnosť. Inde sa našli politici, ktorí spustili postupný proces odpustenia a zmierenia. V roku 1945 si nik nevedel predstaviť, že Francúzi sa s Nemcami uzmieria po tom, čo ich Nemecko trikrát za 70 rokov napadlo. Predsa sa to podarilo.

Nebuďme naivní a nebuďme ani pesimisti. Ale najmä nedovoľme, aby sa nám uprostred problémov a trápení v našom osobnom i v tom veľkom politickom živote zakalil zrak a začali by sme prepadať nenávisti. Nezabúdajme byť vďační voči tým, čo nás milujú, ale učme sa milovať aj tých, čo nám zle robia. Samozrejme, bez naivity, rozumne, ale aj odvážne a veľkodušne!