AutorMt 2,1-12
V normálnych rodinách pokladajú rodičia za svoju povinnosť odovzdať deťom rodinné poklady. Nejde len o majetok, ale aj o životné skúsenosti, kultúrne a mravné hodnoty a náboženské presvedčenie. Vieme, že v súčasnosti je viac takých rodín, kde deti, keď dorastú, majú záujem o hnuteľné a nehnuteľné majetky po rodičoch, ale o ich kultúru a náboženstvo sa nezaujímajú. Keď som bol mladý, bolo v móde náboženstvo vysmievať ako nevedecké, ako čosi rozprávkové. V súčasnosti sa zdá, že voči náboženstvu nie je alternatívou nejaká veda a rozumnosť, ale dojem jeho nepotrebnosti. „Nechajte ma na pokoji, nenúťte ma, ja sám viem, čo mám robiť,“ je častá reakcia mladých ľudí aj z tradičných veriacich rodín, keď im niekto z rodičov pripomína, aby išli do kostola.
Príbeh, ktorý dnes čítame z Matúšovho evanjelia, môže znieť viacerým ľuďom ako rozprávka. Spomína sa v ňom tajomná hviezda, zlý kráľ Herodes a zvláštni ľudia z akejsi krajiny na východe, ktorí malému Ježiškovi priniesli vzácne dary. Viackrát sme si už vysvetlili, že príbehy o Ježišovom narodení v Matúšovom a Lukášovom evanjeliu nie sú históriou, ale umeleckým rozprávaním. Rozprávajú o hľadaní a nachádzaní svetla, ktoré potrebujeme k životu.
Pojem svetla je v tomto prípade, samozrejme, obrazné vyjadrenie. Ohlasuje nejakú predstavu, myšlienku, hodnotu, za ktorou ideme, ktorá nás vedie životom. Jednoducho sa dá povedať, že takým svetlom je naša predstava o vlastnom šťastí, niekedy sa hovorí o vlastnej sebarealizácii. Nie je to len téma náboženstva, ale aj filozofie a psychológie, ako a v čom hľadať svoje šťastie. Jestvujú ľudia, ktorí svoje možnosti nerozvinú, zostanú pri zabezpečení svojich telesných potrieb temer na úrovni zvieratka, ktoré sa chce najesť, napiť, vyspať a páriť. V tomto prípade nehovoríme, že človek ide za nejakým svetlom, keďže jeho túžby sú pudové, slepé, a žiadne svetlo nepotrebujú. Na vyššom stupni sa ľudia snažia o určité záujmy a vzťahy, chcú si niečo dokázať, chcú byť uznávaní či obdivovaní, mať okolo seba iných ľudí. Aj v takomto prípade nehovoríme, že človek ide za svetlom, lebo to, čo ho pohýna, je celkom konkrétna vec, úspech alebo iný človek, ktorého chce získať. Na najvyššom stupni je nájdenie seba samého. A to tak, aby sme – poeticky povedané – našli šťastie v sebe. Aby sme našli niečo, čo nám umožňuje prijať samých seba a byť šťastní nezávisle od toho, či a ako sme pekní, zdraví, bohatí, úspešní alebo obdivovaní. Poeticky sa túžba po takomto šťastí prirovnáva k svetlu, hviezde, hviezdičke, za ktorou ideme, až kým svoje šťastie nenájdeme.
Poznám ľudí, ktorí špekulujú o tom, aká to mohla byť hviezda, ktorá priviedla mudrcov do Betlehema. Je známe, že odborníci vedia vypočítať, aké svetelné úkazy sa objavovali na oblohe pred tisícročiami a aké sa ešte len budú. Nejaká kométa alebo žiarivé spojenie hviezd z čias Ježišovho narodenia nás pritom nemusia vôbec zaujímať. Hviezda a svetlo sú v tomto prípade naozaj obraz. Obraz toho, za čím ideme vo svojom živote, za akým šťastím. Napríklad v súčasných vojnách niekto bojuje a aj zomiera za obranu vlasti, ale určite mnohí bojujú len za svoje čisto materiálne záujmy. O ceste za svetlom v týchto prípadoch ťažko hovoriť. Za svetlom idú tí, čo sa snažia „bojovať“ za spravodlivý mier a život v porozumení medzi ľuďmi a národmi.
Včera sme možno viacerí pozerali prenos z pohrebu emeritného pápeža Benedikta. V komentári na viedenskej televízii sa spomenulo, že náboženstvo sa z Európy nezačalo vytrácať až v ostatných desaťročiach, ale už pred viac ako 400 rokmi, po tzv. tridsaťročnej vojne, v ktorej sa bojujúce strany delili podľa toho, či presadzovali katolícky alebo protestantský variant kresťanskej viery. Odvtedy sa v Európe rozšírila predstava, že náboženstvo je príčinou vojen a viera sa začala posielať do súkromnej sféry. Svetlom sa pre mnohých stal len školený, vzdelaný rozum. Pápež Benedikt patril k tým, ktorí chceli vieru a rozum opäť spojiť. Preto si za svoje biskupské heslo zvolil slová: Cooperatores veritatis – spolupracovníci pravdy. Viera a rozum majú spoločne smerovať k pravde. Ak nejdú spoločne, namiesto rozumu sa veľmi ľahko začnú presadzovať pýcha a hlúposť a namiesto viery strach a fanatizmus.
Ak sa nám mnohé veci nedaria, ak sa nedarí výchova detí, ak sa stáva politika otrasnou a náboženstvo mnohých nudí, skúsme si položiť otázku, či jednou z hlavných príčin nie je to, že sme oddelili vieru a rozum a prišli sme o jedno i druhé. A tak sa dnes na sviatok Zjavenia Pána povzbuďme k novému hľadaniu a ako tí dávni mudrci vydajme sa za svetlom, ktoré nám pomôže nanovo objaviť Boha, seba i svoje šťastie!