AutorIz 52,7-10; Jn 1,1-14
Na Vianoce sa veľké očakávania zrážajú s našou malou, niekedy až biednou skutočnosťou. Svet, v ktorom žijeme, a to zvlášť v tradičných kresťanských krajinách, už dlhší čas nie je veľmi kresťanský. Síce na každom rohu na nás niekto volá „šťastné a veselé“, ale veselosť a šťastie sa dnes predstavujú zväčša len cez rozprávky, bohato prestreté stoly alebo spomienky z detstva. Zdá sa, že väčšina ľudí si Vianoce spája s predstavou družnosti, s pocitom nebyť sám, byť spolu. Ale zároveň vieme, že to nie je vôbec jednoduché. V našej cirkvi sa dnešný sviatok úradne nazýva Narodenie Pána. Slová pán, pani, používame najmä zo slušnosti, keď niekoho oslovujeme. Ale slovo pán má aj hlbší význam: byť pánom, mať panstvo či moc. V kresťanstve ide o pána, ktorého si nájdeme sami pre seba, ktorého si vyberieme či ktorému uveríme. V tejto ambícii skrýva sa aj problém moderného sveta, keď sa túžba byť sám sebe pánom a túžba mať nad sebou toho správneho pána zdajú byť v úplnom protiklade.
V čítaniach pri hlavnej sv. omši sa Pán spomína len u proroka zo Starého zákona. Prorok sa prihovára ľuďom v babylonskom zajatí a maľuje im predstavu Pána, ktorý si pre nich príde, aby ich priviedol do oslobodeného mesta Jeruzalema. O tomto Pánovi prorok hovorí ako o bojovníkovi, ktorý „si obnaží rameno“, keď zdvihne ruku, aby svojich ľudí ochránil. Z dejín vieme, že Židov z babylonského zajatia nevyslobodil nejaký mocný bojovník, ale perzský kráľ porazil babylonského kráľa, a potom tisícom Židov dovolil, aby sa vrátili domov.
Židov v babylonskom zajatí si nepredstavujme ako otrokov pri ťažkých prácach. Väčšina z nich sa venovala obchodu a viacerí dosiahli vyššie spoločenské postavenie. Ich kňazi a vzdelanci tvorili náboženské texty, v ktorých písali o inej moci, ako bola moc politická. V období, keď zaniklo ich vlastné kráľovstvo, naučili sa ceniť si moc Boha a vnímať ju vo svojom živote. V situácii, keď je človek obmedzovaný a závislý od cudzej moci, sa viac pýta, čo ho urobí vlastným pánom, a prekvapujúco dospeje k poznaniu, že slobodným človekom sa stane vtedy, ak si za pána zvolí Boha. Aby nezostalo iba pri ďalšej rozprávke, s týmto Pánom si treba porozumieť, jeho slovo si treba vpustiť do rozumu i srdca. Jeden z prorokov, ktorý pôsobil v babylonskom zajatí, prorok Ezechiel, to výstižne vyjadril: „Dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela srdce kamenné a dám vám srdce z mäsa. Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich“ (Ez 36,26-27). Potom prorok dodal, že takíto poľudštení ľudia, ktorých Pánom bude Boh, znovu nájdu svoju vlasť, svoj domov.
Jánovo evanjelium, z ktorého dnes čítame o Slove, ktoré bolo na počiatku, nemenuje priamo Pána, ale spomína dej, v ktorom sa udeje tá prorokova predstava o novom srdci, čo nebude z kameňa, ale z mäsa. Pojem Slovo tu zastupuje Božie myslenie, božský rozum, o ktorom Ján napíše, že sa „stane telom, aby prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). V origináli Ján doslova napísal sarx, teda po grécky mäso. Vidíme, že v kresťanstve na rozdiel od gréckej filozofie nie je protikladom tela rozum a duch, ale kameň, čo evanjelium nazýva aj tmou. V kresťanstve telo zostáva telom, ale je naplnené Božím slovom alebo duchom, čo Ján obrazne nazýva aj svetlom. Naopak, kameň a tma sú označením človeka, ktorý sa odmieta otvoriť Božiemu osloveniu a zostáva zakrútený sám do seba.
Moderná doba v Európe začala túžbou byť sám sebe pánom, odborne sa hovorí, že ľudia sa chceli emancipovať. Latinské sloveso emancipáre prekladáme ako prepustiť niekoho, oslobodiť. Časť ľudí to chápe tak, že sa treba oslobodiť od pána, ktorým je kresťanské náboženstvo alebo Boh tohto náboženstva. Určite sa treba oslobodzovať od zle poňatého a zle praktizovaného náboženstva. Často o tom hovorí pápež František, naposledy predvčerom v tradičnom predvianočnom príhovore k ľuďom pracujúcim vo Vatikáne. „Každému z nás sa stane, že sa stratíme ako malá ovečka, ale ľudia, ktorí si namýšľajú, že sa nikam nestratili, že sú lepší než ostatní, sú vo väčšom nebezpečenstve,“ – lebo ako povedal František – „pokúša ich diabol, ktorý neprichádza s buchotom, ale s kvetinami.“ Takže oslobodzujme sa od zle poňatého náboženstva, ale nebojme sa kriticky postaviť aj k súčasnej dobe, ktorá žije pýchou na svoju emancipáciu od náboženstva. Väčšina takto emancipovaných ľudí nežije bez pána nad sebou, ako si namýšľajú, ale – ako by povedal prorok – s kamenným srdcom, ktoré sa chvíľu smeje, a potom veľmi často plače.
Novinár Ivan Hoffman sa preslávil v novembri roku 1989 piesňou „Sľúbili sme si lásku“. V ostatných rokoch je veľmi kritický voči súčasnej spoločnosti, píše o vysychajúcich prameňoch nádeje, ale teraz pred Vianocami okrem iného napísal: „Posolstvom z Betlehema je, že i keď nevieme prečo, nevieme ako a nevieme kedy, dopadne to dobre. Naplní sa proroctvo, že nás v tej kaši, čo sme si navarili, Šéf nenechá. Pod stromčekom máme kompas a mapu. Je na nás, či tie dary rozbalíme.“ (Pravda, 22.12.2022, 24.) Áno, Vianoce sú o nájdení Šéfa, uverení v Pána, ktorý nás v kaši nenechá. Jeho kompasom a mapou sú evanjelium a ľudia, ktorí sa ho snažia žiť. Prajem nám všetkým, aby sme na Vianoce zažili, že priepasť medzi našimi očakávaniami a skutočnosťou sa nezväčšuje, ale zmenšuje, a my nachádzame opäť seba, svoj domov i svojho Pána. V tomto zmysle prajem nám všetkým šťastné a veselé, radostné a požehnané sviatky!