Lk 21,5-19

Dnes si v našej farnosti pripomíname sv. Martina, ktorému bol pôvodne zasvätený náš kostol. Ako je známe, v 19. stor. bol náš kostol rozšírený a pri tej príležitosti zasvätený Najsv. Srdcu Ježišovmu. Historici uvádzajú prvú písomnú zmienku o našej obci z roku 1273. Kedy bol postavený náš kostol, nevieme, ale v 13. stor. hrad Pajštún už stál a zasvätenie sv. Martinovi mohlo s hradom súvisieť, keďže Martinovi ako bývalému vojakovi sa často zasväcovali kostoly tam, kde bola vojenská posádka. Na obecnom erbe našej obce je tiež zobrazený biskup (niektorí si myslia, že ide o sv. Mikuláša, ale ten býva zobrazovaný inak, s tromi zlatými jablkami v ruke). Najpravdepodobnejšie je to sv. Martin, keďže obce majú svoj erb zväčša podľa patróna svojho farského kostola.

Zo života sv. Martina poznáme legendu o tom, ako sa podelil so žobrákom o svoj vojenský plášť. Vtedy sa na krst ešte len pripravoval, mohol mať asi 17 rokov. Sv. Martinovi je zasvätený aj hlavný kostol mesta Bratislavy, tiež pod hradom, a odkedy v r. 2008 vznikla bratislavská arcidiecéza, sv. Martin je aj hlavným patrónom celého arcibiskupstva. Aby sme nasledovali sv. Martina v jeho skutkoch milosrdenstva, z príležitosti jeho sviatku sa na území nášho arcibiskupstva konáva zbierka. Tento rok sa polovica zbierky venuje Onkologickému ústavu sv. Alžbety na nákup diagnostického zariadenia a druhá časť Nemocnici Milosrdných bratov na nákup polohovacích postelí. Keďže dnes máme hody a farskú oferu, na arcidiecéznu zbierku prispejeme z peňazí darovaných pri sv. omši.

Ježišove slová dnes čítame z Lukášovho evanjelia. Vieme, že slovo evanjelium sa z gréčtiny prekladá ako radostné posolstvo. Zdá sa, že dnes sme sa o radosti veľa nedozvedeli, naopak o nešťastí, a to hneď dvojnásobnom. Keď sa ktosi pred Ježišom rozplýval nad nádherou jeruzalemského chrámu, Ježiš mu povedal, že z chrámu nič nezostane a jeho zničenie budú sprevádzať viaceré vojny a nepokoje. Okrem tohto nešťastia spomenul aj prenasledovanie svojich učeníkov. Deliaca čiara pôjde aj cez rodiny a priateľstvá, ktoré sa rozdelia kvôli Ježišovi. Ježišových verných nezachráni žiaden kostol ani mocné múry, iba spoľahnutie sa na Ježiša. On sám bude vo svojich učeníkoch konať, on sám z nich bude hovoriť.

Biblickí teológovia vznik Lukášovho evanjelia umiestňujú medzi roky 80 až 90 po Kr. Keď Lukáš písal svoje svedectvo o Ježišovi, už vedel o zničení chrámu v Jeruzaleme. Udialo sa to v r. 70 po Kr., počas povstania Židov proti Rimanom. Ježišove slová, že z chrámu „nezostane kameň na kameni“ nemusíme teda brať len ako predpoveď, ale ako vždy platné varovanie pred spoliehaním sa na kamene a stavby, a vlastne na všetko, čo my ľudia vytvárame ako organizácie a štruktúry, aby sme si zabezpečili kontrolu nad svojimi vecami. Pre prvých kresťanov bolo zničenie chrámu ďalším svedectvom, aby sa neviazali na vonkajšie opory, ale na Ježišov hlas, ktorý zaznieva v našom vnútri. Ježiš upozorňuje, aby sme si jeho hlas nemýlili s hlasmi ľudí, ktorí si len namýšľajú, že hovoria v jeho mene.

O pápežovi Jánovi XXIII. (+1963) sa tradujú viaceré vtipné  príhody. Raz navštívil kláštor rehoľných sestier, ktoré sa nazývajú Kongregácia Ducha Svätého. Matka predstavená mala trochu trému a pápeža privítala slovami: „Som predstavená Ducha Svätého.“ Pápež Ján jej na to odpovedal: „Ja som len jeho pokorný služobník.“ Áno, v cirkvi sme si navzájom bratmi a sestrami, priateľmi a pomocníkmi. Voči Ježišovi sme jeho učeníčkami a učeníkmi. Iní kresťania, vrátane kňazov, sú nám pomocníkmi v nasledovaní Ježiša. Pomáhame si počuť jeho hlas v nás, to, čo nazývame aj vnuknutím Ducha Svätého. Tento jeho hlas si však nemáme zamieňať za nápady či príkazy iného človeka. To by bol ten prípad, keď sa niekto pasuje do role Ježiša Krista a vystupuje ako jeho priamy hovorca. Ježiš hovorí inak: Aj v najťažšej situácii nemusíte vopred premýšľať, ako sa brániť. Ja vám dám múdrosť a z nej budete hovoriť… Máme takú skúsenosť, že sme v ťažkej situácii nevedeli, čo povedať, čo urobiť? Podarilo sa nám zažiť, že po stíšení a modlitbe sme v sebe začuli Ježišov hlas a spoznali sme, čo urobiť?

Lekár Silvester Krčméry bol dlhé roky väznený za náboženskú činnosť, keď po r. 1948 bola činnosť cirkvi obmedzovaná a zakazovaná. Niekto mu dal prívlastok „slobodný“, lebo napriek väzeniu zostal naozaj vnútorne slobodný a nedal sa zlomiť ani na to, aby žiadal odpustenie trestu. Hovoril: „Ak by som žiadal odpustenie, priznal by som, že som sa previnil. Ale hlásiť sa ku Kristovi predsa nie je vina. Vinní sú tí, čo zakazujú kresťanskú vieru a obmedzujú cirkev.“ Dnes si film o ňom môžeme pozrieť v sále pri našom Obecnom úrade. Ťažká situácia, keď sa nám ubližuje, však nemusí nastať len zo zlých politických pomerov. Niekedy sa kvôli Kristovi ubližuje aj vo vlastnej rodine a dokonca aj vo vlastnej cirkvi. Chráňme sa toho, aby sme sa stavali do pozície majiteľov Božej pravdy! Aj keby sme sa ocitli na tých najzodpovednejších miestach, buďme si navzájom len sprievodcami na ceste a svedkami pôsobenia Ježišovho Ducha medzi nami. Ako to pekne povedal tej rehoľnej sestre pápež Ján: Som len pokorný služobník Ducha Svätého. Nie sluha ľudí, ale Ducha Svätého.

Ďakujeme dnes v našej farnosti aj za náš kostol, máme ho radi. Ešte viac ďakujeme za príklad sv. Martina. Spolu s ním dôverujeme Ježišovi, že nás vedie, že dá nám vytrvať a zachová nám život!