Lk 14,1.7-14

Keď pápež František slávi narodeniny, pozýva na pohostenie bezdomovcov, čo sa potulujú okolo Vatikánu. Môže sa to javiť ako propagačný ťah, ale jedna vec je všimnúť si žobrákov raz v roku a druhá snažiť sa o zmenu ich situácie. Už niekoľko rokov sa o bezdomovcov v blízkosti Nám. sv. Petra v Ríme stará poľský kňaz Konrad Krajewski. Dal pre nich zriadiť aj priestory, kde sa môžu prezliecť a umyť. Službu tohto kňaza pre chudobných ocenil pápež František, keď ho pred 4 rokmi menoval kardinálom.

Z dnešného evanjelia sa dozvedáme, že Ježiša pozývali na hostiny aj bohatší farizeji, aby si ho mohli zblízka pozrieť. Ako sme sa dočítali, Ježiš si to medzi týmito ľuďmi nepolepšil, bol voči nim v istom zmysle uštipačný, až protivný. Komentoval ľudí, čo si sadali na popredné miesta a nakoniec povedal, že vôbec netreba pozývať priateľov a príbuzných, ale chudákov a chorých, teda ľudí, čo sa nám nebudú môcť odplatiť.

Za dlhé roky, čo som kňazom, spomínam si na viaceré pohostenia, na ktoré som bol pozvaný. Niekedy to bolo ako s Ježišom u toho farizeja, keď si ma niektorí ľudia chceli obzrieť. Posadili ma na čestné miesto, ale necítil som sa dobre. Rád si spomínam na návštevy starých a chorých ľudí, ktorí boli vďační za každú maličkosť. Mnohí mali skončenú len základnú školu, ale povedali mi: „Sedávam v poslednej lavici v kostole, ale nemyslite si, že vás nerozumiem. Všetko rozumiem a teším sa, a aj susedu, bývalú komunistku, som povzbudila, aby sa nebála a išla ku vám na spoveď.“ Prirodzene, najčastejšie sa stretávame s ľuďmi, s ktorými máme spoločné predstavy o živote, spoločnosti, o Bohu i cirkvi. Najväčšie zblíženie a porozumenie potom jestvuje tam, kde si ľudia spolu niečo prežili, pretrpeli. A asi najvďačnejší sú tí, ktorí boli v ťažkej sociálnej alebo morálnej situácii, ale nikdy sme im nedali pocítiť, že sa nad nich povyšujeme.

Pri povrchnom čítaní evanjelia sa môže zdať, že Ježiš učil slušnému správaniu. Nehrnúť sa na prvé miesto je naozaj rozumné, treba si počkať, nech nás hostitelia usadia sami. Otáznejšie je to druhé Ježišovo odporúčanie – pozývať na hostinu ľudí, ktorí sú biedni a nemôžu sa nám odplatiť. Pri vysvetľovaní evanjelia sme si už viackrát povedali, že Ježiš neukazoval len cestičku do neba, ale ukazoval aj iný svet, ktorý bude spravodlivý a solidárny. Môže však byť takým svet, v ktorom sedia na prvých miestach za stolom len zdraví, mladí a bohatí? Priateľ, ktorý žije v Sev. Amerike, pozerá niekedy televízne stanice, ktoré vysielajú nedeľné bohoslužby. Nedávno mi spomínal, že nevie, či sa má pri tom smiať alebo plakať. V tejto časti Ameriky majú silné postavenie viaceré nekatolícke cirkvi či sekty, ktoré prepájajú evanjelium so sľubom zbohatnutia. Divili by sme sa, koľkí ľudia sa dajú nachytať. V Ježišovej dobe išlo v časti židovskej spoločnosti o niečo podobné. Zdravie a majetok sa videli ako Božia odmena za správny život. Ježiš takéto predstavy ostro odmietal. Boh neodmeňuje za náboženské prejavy majetkom a zdravím a hriešnikov netrestá chudobou a chorobou. To, čo Ježiš nazýval Božím kráľovstvom, malo sa stať skutočnosťou tým, že spravodlivosť a solidaritu vytvárame, navzájom si ich udeľujeme a v tomto procese jeden druhého aj meníme, formujeme. Alebo sa azda nazdávame, že žobrák, ktorý od nás zažil úctu, zostane takým istým, ako bol predtým? Iste nie každý, ale mnohí áno, zmenia sa, uveria v seba, v dobrých ľudí i v Boha.

Niektorí politici a analytici priznávajú, že súčasná spoločnosť má veľa problémov, ale zároveň tvrdia, že nič lepšie, ako to, čo máme, sa údajne nedá vymyslieť ani predstaviť. Niekedy sa nám dáva za vzor prvá demokracia, ktorá sa zrodila v dávnom Grécku, v Aténach. Málokto už dodá, že tá demokracia platila len pre malú časť spoločnosti, len pre tých, čo mali majetok a s tým súvisiace práva. Všetci ostatní boli v otrockom postavení. Na rozdiel od antického Grécka si židovská spoločnosť po návrate z babylonského zajatia (v 5. stor. pred Kr.) zriadila čosi ako Božiu demokraciu. Samozrejme, tiež mali chudobných, ľudí, ktorí sa zadlžili a dostali sa do závislej situácie, ale týchto ľudí sa snažili začleniť, integrovať. Vychádzalo sa z presvedčenia, že svet patrí Bohu, nie nám, a majetok, ktorý máme, máme len prepožičaný. Sme jeho správcovia a užívatelia, nie vlastníci. Preto mali zásadu, že, ak sa niekto zadlžil, prišiel o pôdu a musel ju dať do zálohu, po istom čase musel veriteľ túto pôdu dlžníkovi vrátiť, dlh mu mal odpustiť.

Z dejín vieme, že prvá demokracia v Aténach sa čoskoro prepadla do chaosu, jednotlivé bohaté rodiny bojovali v meste o moc medzi sebou. Ako dopadneme my s našou demokraciou, sa možno ani nechceme pýtať. Ale neverme, že nemôže jestvovať nič lepšie. Nachádza sa to už dávno vo Sv. písme a v konaní Ježiša Krista. Ak jeho slovo a príklad nenecháme lietať iba v nebeských obláčkoch, to Božie kráľovstvo či Božia demokracia stane sa aspoň čiastočne aj naším svetom a našou skúsenosťou.