Jn 16,12-15

Dnešný sviatok Najsv. Trojice je ideový, myšlienkový sviatok. Vychádza z istej idey, dalo by sa povedať, že z teórie. Teória môže byť dvojaká. Jedna mudruje, načrtáva, kreslí, ako sa má napríklad hrať futbal, aby sa vyhralo, ale ten náčrt nejde preniesť do praxe a mužstvo prehrá. Druhá teória je, že sa odpozoruje istá skúsenosť, to, čo funguje, a to sa pomenuje, zovšeobecní, aby sa tá skúsenosť mohla ľahšie použiť aj v iných prípadoch. Ktorá teória je za pojmom Najsvätejšia Trojica? Prvá alebo druhá?

Domnievam sa, že druhá. Kto by už špekuloval, že Boh je trojosobný, ak by s tým nemal žiadnu skúsenosť? Na vyučovaní teológie v rámci dogmatiky môže sa záujemca dozvedieť, ako cirkev dospela k učeniu o Bohu ako Najsv. Trojici, pre väčšinu z nás je však dôležitejšia skúsenosť, ktorá to učenie predchádza. O tejto skúsenosti dnes čítame z Jánovho evanjelia. Ako sme počuli už minulú nedeľu, Ježiš nechcel svojich nasledovateľov učiniť na sebe závislými. Chcel, aby konali sami za seba. Tu je však dôležitá otázka: Čo značí konať sám za seba? Ak sme uzavretí a úzkoprsí, konať sám zo seba či za seba, znamená, že nič nové nechceme prijať, že sa krútime okolo seba samého. Preto Ježiš ani nechcel, aby si ho ľudia brali za vzor, ale chcel aby prijali jeho ducha, postoj, prístup, vzťah k Bohu, k životu, ktorý si osvoja, zvnútornia, z ktorého budú takpovediac dýchať, konať.

V16. kapitole Jánovho evanjelia nazýva sa dnes tento postoj Duchom pravdy. Pravdu, svoju pravdu, chce mať temer každý. Keď pozorne čítame a počúvame, Ježiš však nehovorí, že nám pošle Ducha, aby sme mali pravdu (vlastnili pravdu), ale že ten Duch nás do pravdy uvedie – ako keď nám niekto otvorí dvere do krásnej miestnosti a pozve nás dnu. Keď sme ešte pozornejší, všimneme si, že ani Duch pravdy, teda Duch Svätý, nie je označovaný za majiteľa pravdy. Ježiš o ňom povie, že bude hovoriť, čo počuje, a to, čo Duch počuje, vezme od neho, ako on, Ježiš, to prevzal od Boha Otca.

Vyzerá to komplikovane, ale keď si to premyslíme, uvedomíme si, že naša náboženská viera naozaj nespočíva na nejakých jednoduchých pokynoch: Toto rob a tamto nerob, a je vybavené! Naša viera je odpoveďou na istú krásnu skúsenosť. Tou prvou skúsenosťou je, že je tu svet, ktorý vnímame ako dar, nie ako naše dielo. Druhou skúsenosťou je, že sme pozvaní za spolupracovníkov či až spolutvorcov tohto diela, ktorému hovoríme svet – či už ide o svet súkromný, prírodný alebo politický. Ak s Darcom, Bohom Stvoriteľom nespolupracujeme, ak svet ničíme, páchame hriech. Ďalšou skúsenosťou je, že sme Darcom aj po našom zlyhaní oslovení a opäť pozvaní do spolupráce. Sv. písmo povie, že Boh si uprostred sveta volí svoj ľud. Počnúc Ježišom, konaním Boha v Ježišovi, tento ľud nie je určovaný jednou kultúrou a tradíciou, ale ako sme dnes čítali od apoštola Pavla, je určovaný vierou skrze Pána Ježiša Krista. Poznávame to, skusujeme tak, že sa chválime dokonca aj súženiami. Apoštol vysvetľuje, že súženie prináša trpezlivosť, čnosť a nádej. A dodáva, že trápenie nemusí znamenať prehru, ale nový začiatok, zocelenie a nové priateľstvá z Ducha Sv., ktorý v nás rozlieva Božiu lásku (Rim 5,1-5).

Vidíme, že Pavol sa vyjadruje poeticky, ale táto skúsenosť sa ani inak popísať nedá. Kresťanský život z viery naozaj nefunguje cez tie jednoduché pokyny „rob alebo nerob“. Je to vstupovanie do vzťahu k sebe, okoliu a k tomu, ktorého nazývame Bohom. Slovo Boh v slovanských jazykoch pochádza zo slova bohatý, čo pôvodne znamenalo najmä to, že niekto je štedrý. To, čo sa komplikovane nazýva Sv. Trojica, je teda Božia štedrosť, ktorou sme objatí a obklopení.

Brat David Steindl-Rast, autor knihy Hlbšie než slová, ktorá vyšla aj po slovensky, v kapitole o dôsledkoch viery v Ducha Svätého spomína, že pri jednom medzináboženskom dialógu ho budhistický mních poprosil, aby si na chvíľu predstavil, že kresťanská viera nie je správna. Ten budhista nechcel, aby si to myšlienkovo pripustil, len predstavil. Budhisti totiž používajú techniku čistenia mysle, odpútania sa od všetkého, čo v mysli máme, aby sme napríklad mohli s niekým bez predsudkov viesť dialóg. David spomína, že sa snažil zo svojho vnútra odmyslieť svoje kresťanské presvedčenia, ale nedokázal to. Neskôr to pekne vysvetlil: „Moja kresťanská viera nie je názor, ktorý môžem na chvíľu zmeniť. Je skôr pôdou, v ktorej je môj život zakorenený.“ Ako ďalej povedal, tá pôda sú aj mnohí ľudia, ktorí mu svojím svedectvom pomáhajú veriť a žiť. Spomenul viacero ľudí, mimo iného aj kaplána, ktorého poznal vo Viedni na konci vojny. Celá štvrť bola v ruinách, živili sa ambróziou (huba), čo rástla v sutinách. Nik nevedel, čo prinesie ďalší deň, ale všetci vedeli, že ten kňaz každý deň robí obchôdzky v tých uliciach a že presne o piatej poobede príde a prinesie sv. prijímanie. (Hlbšie než slová, Petrus 2022, 200-203.)

Naša viera nie je idea, teória, názor, je to pôda, sú to vzťahy v Bohu a vzťahy medzi nami. Nech aj naše slávenie nie je len teoretickým snívaním, nech je vyjadrením i prežívaním našej najkrajšej skúsenosti, ktorú máme, z ktorej žijeme a za ktorú ďakujeme.