Lk 5,1-11

V katolíckej cirkvi sa vždy vysoko cenili kňazské a rehoľné povolania. Hovorí sa, že cení sa to, čoho je málo. Pred niekoľkými desaťročiami však týchto povolaní až tak málo nebolo. V minulosti sa medzi význačnými osobnosťami našich dejín veľmi často vyskytovali kňazi, či už katolícki alebo evanjelickí. V prípade evanjelikov veľmi často aj ich synovia a dcéry. Ešte v prvej polovici 20. stor. bolo kňazi takí uznávaní, že ak sa hľadal poslanec, minister či prezident, ľudia si na tieto pozície často vybrali kňaza. Dnes je nám to divné a nad účinkovaním kňazov v politike by sme asi dosť váhali, ale v minulosti bolo pre mnohých ľudí kňazské povolanie zárukou, že daný človek bude svoje poslanie vykonávať čestne a obetavo aj v politike, školstve či kultúre.

K čomu bol Bohom povolaný Izaiáš a k čomu Ježiš povolal rybárov? Podľa dnešného čítania zo Starého zákona sa povolanie Izaiáša odohralo ako úžasný sen, v ktorom videl Boha ako kráľa na tróne obklopeného anjelmi. Preľakol sa, lebo sa mu zdalo, že je vtiahnutý do niečoho, na čo sa necíti. Dnešný úryvok končil tým, že Izaiáš napokon povedal: „Tu som, pošli mňa.“ Ak by sme čítali ďalej, dozvedeli by sme sa, k čomu ho Boh povolal. Mal kritizovať pomery v krajine (politické i náboženské), mal varovať, napomínať i viesť k dôvere v Boha (Iz 6,9-13). Povolanie Ježišových učeníkov sa udialo v obyčajnom prostredí, ale tiež sa najprv preľakli. Na Ježišov pokyn chytili veľa rýb vtedy, keď sa ryby nechytajú, niekedy okolo poludnia. Šimon Peter podobne ako kedysi Izaiáš cítil sa byť na sväté veci hriešny. Ježiš mu nehovorí, že hriešny nie je, ale akože nevadí, odteraz „budeš loviť ľudí“. Akoby povedal: Byť rybárom je dobré, ale potrebujem niekoho, komu pôjde o ľudí, komu bude na ľuďoch naozaj záležať.

Na rozdiel od proroka Starého zákona Ježiš neposlal učeníkov predovšetkým napomínať, kritizovať a karhať. V 9. kap. Lukášovho evanjelia sa dočítame, že ich poslal „hlásať Božie kráľovstvo a liečiť chorých“ (Lk 9,2). Mali vlastne robiť to isté, čo robil Ježiš: rozprávať s ľuďmi, priateliť sa s nimi, kázať, teda vysvetľovať a aktualizovať to, čo sa verilo ako Božie slovo a Boží zákon, a potom mali pomáhať, uzdravovať od chorôb a zlých duchov. Touto činnosťou zároveň vznikal pohyb, ľudia sa dávali dokopy z radosti nad tým, čo počuli a zažili. Pozoruhodné bolo, že k tomuto hnutiu sa najčastejšie pridávali ľudia, ktorí boli niečím postihnutí: chorobami, nešťastím, hriechmi, chudobou, podceňovaním. Ako raz povedal Ježiš: „Lekára nehľadajú zdraví, ale chorí“ (Lk 5,31).

Nakoľko sa činnosť, ku ktorej bol povolaný Izaiáš, a potom apoštoli, podobá na to, čo si dnes predstavujeme pod činnosťou kňazov a rehoľníkov v cirkvi? V mnohých prípadoch vidíme jeden veľký rozdiel. Keď sa niektorých kňazov ľudia pýtajú, prečo si vybrali toto povolanie, odpovedajú, ako sa im vždy páčili sväté veci, ako radi chodili do kostola a podobne. Nepočujeme odpoveď, že cítil som sa hriešny, obyčajný, ako sa cítili byť Izaiáš či Peter. Temer sa zdá, že cítili sa byť svätí, a tak chceli robiť sväté veci. Niekedy aj ľudia to tak komentujú – on alebo ona boli takí nábožní, radi chodili do kostola! Veď pekne, máme byť nábožní a máme radi chodiť do kostola. Znakom Božieho povolania však nie je pocit výnimočnosti, ale pokora (som človek hriešny), a potom ochota zaujímať sa o dobro ľudí. A to nie v mene vlastných ambícií, ani v túžbe získať si priazeň ľudí, ale v mene Božieho poslania kázať a liečiť – činiť živo prítomným liečivé Božie konanie slovom i skutkom.

V súčasnosti je veľmi zriedkavé, ak niekto ide študovať za kňaza alebo má záujem o vstup do kláštora. Vysvetľuje sa to zosvetštením spoločnosti. V skutočnosti sa veci majú inak. Boh povoláva, nie ľudia, a ak tomu veríme, Boh to robí stále. Predovšetkým nás povoláva k viere, že je náš Otec a chce naše dobro. Zároveň nás povoláva ku vzájomnému bratstvu a spolupráci a všetkých ku starosti o svet ako Boží dar a stvorenie. Všetkých nás volá prinášať radostnú zvesť a liečiť. Peter a ďalší apoštoli neboli povolaní za kňazov v zmysle osobitného zamestnania. Nestali sa rabínmi v čiernych kabátoch a klobúkoch, ako chodia židovskí rabíni (a niektorí katolícki kňazi) podnes. Boli naďalej rybármi, naďalej mali svoje rodiny, ale predovšetkým sa cítili byť pozvaní s Ježišom spolupracovať na diele uzdravenia sveta – slovom a skutkom, často až po vyliatie vlastnej krvi.

Keď sa hovorí v cirkvi o Božom povolaní, nemá sa teda myslieť na nejaké osobitné zamestnanie. Hovoriť a liečiť v Božom mene máme všetci, čo sme uverili v Boha skrze Ježiša Krista, nášho najlepšieho priateľa a zároveň našu najvyššiu autoritu. Niečo iné je potom prijať a žiť osobitnú charizmu, Boží dar. Charizma tých, ktorých nazývame kňazmi, je dar ľudí prepájať a sprevádzať. Páči sa mi, ako to raz napísal Walter Kasper, profesor teológie a kardinál: „Kňazstvo nie je ústredný výbor nad cirkvou, ale služba, aby dialóg a láska medzi ľuďmi neprestali prúdiť, aby nevyhasli.“

Keď pápež František presadzuje synodálnu cirkev, ide mu o to, aby sa všetci kresťania našli ako povolaní, a kňazi, aby si prestali myslieť, že ich úlohou je robiť sväté veci. Tie sväté veci robí s nami sám Boh a my sa pred ním máme prirodzene cítiť nehodní a hriešni. Kto sa však naozaj modlí, ten začuje, ako sa mu Boh prihovára: Neboj sa a poď! Oslovil som ťa, máš na to, aby si sa nestaral len o seba. Poď a spolu so mnou sa staraj o svet a lieč ľudí! Počujme a odpovedajme – každý na svoj spôsob, podľa svojho daru a charizmy.