Jn 2,1-11

Už dlhšie je známe, že ľudia málo čítajú. Čítanie na internete cez počítače a mobily nenahradí skutočné čítanie, ktoré učí premýšľaniu, pomáha predstavivosti a chápaniu súvislostí. Pracovníčky knižníc nám prezradia, že keď už dnes ľudia čítajú, je to najviac literatúra faktu, detektívky, tzv. ženské romány, a potom knihy s návodmi: ako dobre vyzerať po päťdesiatke či ako jesť a schudnúť… Poéziu nečíta temer nikto. Spomenul som si na túto biedu s čítaním, keď som premýšľal nad dnešným evanjeliom. Kto ho môže pochopiť, ak nečíta poéziu?

Rozprávanie o premenení vody na víno v Jánovom evanjeliu totiž poézia je – taká teologická na Jánov spôsob. Niektorí chlapi o tomto príbehu radi vtipkujú a kňazov sa pýtajú, či tiež vedia niečo také urobiť: premeniť vodu na víno. Keď otvoríme Jánovo evanjelium, vidíme, že na začiatku 1. kap. má náročné uvažovanie o božskom Slove, ktoré prišlo na svet, o Ježišovom detstve nespomína nič, a potom hneď hovorí o Ježišovi, ktorý stretáva svojich prvých učeníkov. Na začiatku 2. kap. je rozprávanie o svadbe v Káne Galilejskej. Premenenie vody na víno autor nenazýva zázrakom, ale znamením, ktorým Ježiš zjavil svoju slávu. Rozprávanie končí konštatovaním, že jeho učeníci uverili v neho.

Povedal som, že táto časť Jánovho evanjelia je poézia, a platí to aj na iné časti tohto evanjelia. O literatúru faktu autorovi nejde. Keď spomína, že Ježišovi učeníci po zážitku na svadbe v neho uverili, spomenul som si na výpovede Markovho evanjelia, v ktorom sa častejšie pripomína, že učeníci Ježiša nechápali (napr. Mk 6,52). Čo podľa evanjelistu Jána uverili učeníci už na svadbe? Výslovne sa píše, že „uverili v Ježišovu slávu“. Nešlo o slávu v súčasnom poňatí, ako sú slávni niektorí speváci a herci. Evanjelium myslí slávou Božiu slávu čiže jeho krásu, veľkosť a vznešenosť. Povedané v teologickej skratke: Uverili, že Ježiš je Kristus.

Pre naše pochopenie si povedzme, že v Jánovom evanjeliu naozaj nejde o históriu, a na rozdiel od ostatných troch evanjelistov sa Ján ani nesnaží postupovať podľa časového priebehu udalostí. V 2. kap. hneď po svadbe nasleduje rozprávanie o vyhnaní predavačov z chrámu. V ostatných evanjeliách sa spomína, že táto udalosť sa odohrala krátko pred Ježišovou smrťou (Mk 11,15-19). Žiadne z evanjelií nie je presná Ježišova história, zámerom každého je svedectvo viery, že Ježiš je Kristus. Osobitne to ale platí pre Jánovo evanjelium, ktoré svoje svedectvo nepodáva na pozadí za sebou idúcich udalostí, ale na pozadí rôznych pohľadov, obrazov a úvah. Jeden pohľad na Ježišovo poslanie prináša rozhovor s Nikodémom, iný so Samaritánkou, ďalšiu úvahu podáva uzdravenie chromého a zasa inú uzdravenie slepého.

Navyše je tu teologická poézia, rozprávanie zašifrované do rôznych obrazov a odkazov na hlbšie súvislosti. V rozprávaní o svadbe je prvým obrazom už samotná svadba. Odkazuje na slová proroka, ktoré sme dnes počuli zo Starého zákona. Prorok povie, že národ bol smutný ako nemilovaná žena, ale má sa ukázať, že „Pán si ťa obľúbil, bude mať z teba radosť tvoj Boh“ (Iz 62,1-5). Na svadbe v Káne nejde o ženícha, ktorý nezabezpečil dosť vína, ale ženíchom je Boh, ktorý sa v Ježišovi snúbi so svojím ľudom. Aj zákonníci a farizeji uznávali, že medzi Bohom a Izraelom je čosi ako zmluva, ako záväzok v manželstve. Dobré spolužitie s Bohom však malo podľa nich zabezpečiť pozorné dodržiavanie  zákonov. Napríklad o očisťovaní. Akú vodu premenil Ježiš na víno? Z nádob na náboženské očisťovanie. Vody bolo veľa sťa na kúpanie. Niekto to prepočítal na 600 litrov. Všetky tieto poetické obrazy a odkazy chcú povedať, že poznávacím znakom novej zmluvy s Bohom, už nie je poslušnosť, ale radosť. Pred Bohom už nie sú dôležité zákony, ale viera ako osobné prežívanie skúsenosti s Bohom.

Občas sa nájde človek, ktorý o sebe tvrdí, že neverí v Boha, ale v človeka. Rád by som sa takéhoto veriaceho spýtal, ako to myslí. Brat David Steindl-Rast, benediktínsky mních, vo svojom vysvetlení Vyznania viery píše, že podstata viery, že Ježiš je Kristus, je v tom, že „Boha môžeme stretnúť v každej ľudskej bytosti“. Brat David spomína, ako istý britský psychológ napísal knihu o ľudskom vedomí a v závere tej knihy citoval z básne Gerarda Hopkinsa: „Keď rybáriky vzplanú, vážky kreslia plamene. Keď prepadne sa okraj studne, zvonia kamene. Ako každý úder zvona, každá odoznetá struna. Dotykom sláčika vyjadruje hĺbku svojho mena. Každý smrteľník to robí zas a znova: Pre toho a s tým, čo je vnútri, hľadá slová. Ja samým sebou sa stáva, ja sám v ňom vravím vetu. Kričiac: To, čo robím, som ja: kvôli tomu som tu.“ (Hlbšie než slová, Petrus Bratislava 2021, s. 66-72.)

Brat David dodáva: Každý to robí zas a znova; vyjadruje, prejavuje seba, ale nakoniec nejde o hocijaké seba-vyjadrenie, ale o posunutie sa k vyjadreniu toho, čo je spravodlivé. V tom by u kresťana mal spočívať posun od seba-vedomia ku Krista-vedomiu. K vedomiu toho naozaj Spravodlivého, ktorý náš často biedny život premieňa z vlažnej vody na radostné víno.